Na starom gauči sedelo dievčatko a očami si premeriavalo izbu. V miestnosti bolo mierne prítmie, na poličkách stáli malé, zaprášené sošky anjelov, matriošky a sady ozdobných pohárov. Spoza okna sa do miestnosti predieralo svetlo pouličných lámp. Dievčatko zaujali drobnôstky vo vitríne. Priam sa túžila dotknúť tých krásnych porcelánových bábik, ktoré na ňu tými krásnymi tváričkami pozerali. Bolo to krásne dieťa. Malo jemné kvietkované šatôčky, pehy sťa bozkávané Slnkom a kučery neskrotné ako vietor. Vstala, podišla bližšie, no vitrína bola privysoko. Musela sa zachytiť o zásuvky, iba tak to bolo možné. Skúsila to, no šmykla sa. Skúsila to znovu.
 Už bola blízko, chýbal len kúsoček, no opäť sa jej šmykla ruka a spadla. S ňou aj jedna zásuvka, z ktorej trčal nejaký zdrap papiera. Už už ho šla otvoriť, keď do izby naletela vystrašená babička. Mala zvráskavenú tvár, takmer úplne sivé vlasy a starecké škvrny na rukách, no oči veľké a tmavé ako oriešky. Jej aura by vniesla Slnko aj do najtmavších kútov sveta.
 „ Zlatíčko, čo to tu stváraš? ´´ usmiala sa na ňu s úsmevom, no zároveň sa zarazila, keď si všimla v jej malých rúčkach list. ,,Chceš počuť o babkinej mladosti? ´´
 Vtedy už dievčatko sedelo starkej na kolenách, hľadelo na ňu svojimi veľkými anjelskými očami a babička začala.
 ,,Bol jeden krásny augustový večer. Slnko sa už schovávalo za obzory, na oblohe sa rozmáhala paleta všetkých odtieňov. Tak ako obvykle, po dlhom dni práce na poli sme sa konečne pobrali domov.
 Čakala som na moment kedy sa zotmie, aby som ako každú noc, šla čakať môjho milého k studni na kraji dediny. Vyliezť z domu cez okno bez akéhokoľvek podozrenia bolo vždy dobrodružstvo. ´´ zasmiala a pokračovala.
 ,,Hodiny odbili 10 hodín. Prešla som okolo potôčika, ktorému som sa neraz vyplakávala zo svojich útrap, pri čom ma tíšil kľudným žblnkotom vody. Len čo som zazrela jeho siluetu, poskočilo mi srdiečko.
 Prechádzali sme sa celé noci, ležali sme na lúke. Kúsok po kúsku sme sa spoznávali, nazerali sme do najhlbších zákutí našich duší. Jemne mi dával za ucho neskrotný pramienok vlasov, pričom študoval moju tvár, moje oči, moje pery. Listovali sme v sebe a čítali aj medzi riadkami. Rozprávali sme sa o našich plánoch, o našich snoch. Tam, medzi hviezdami, sme spolu tancovali a vášeň bola našou hudbou. Bežali sme naprieč slnečnicovým poliam. Bežali sme, hoci sme nemali cieľ. Boli sme slobodní.
 A síce sme boli pre svet ničím, spolu sme boli tie najkrajšie motýle lietajúce nad svetom, lietajúce vo hviezdach, lietajúce v západe Slnka, vo svite Mesiaca, v odlesku krásnych predstáv a snov.
 Po každom lúčení sme dúfali, nech to nikdy neskončí, a bdeli nad tým, čo nám osud prinesie...´´ starká privrela oči a jemne sa usmiala, akoby tu ani nebola, ale niekde tam hore, večne mladá tancujúc na tú najkrajšiu melódiu s vesmírom a jej nehynúcou láskou.
 ,, A čo sa stalo potom, babi?´´ po chvíľke ticha sa opýtalo dievčatko s neskrývanou zvedavosťou. ,,Vieš, dievčatko moje, osud mal iné plány. Na ďalšie leto odišiel študovať do Prahy medicínu a neskôr sa tam aj zamestnal.
 Už som nečakala že sa vráti. V duchu som ďakovala vesmíru za to, že nám skrížil cestu, hoci nie na dlho.. ´´ dopovedala, jemne perami pobozkala list, zložila ho na polovicu a vložila naspäť do zásuvky.
 Odvtedy na babičku spomínam, nie ako na zvráskavenú ženu s nevydarenou láskou, nie ako na zúfalú, krehkú žienku, s ktorou život vybabral, ale ako na nádherného motýľa. Ako na tanečnicu tancujúcu medzi hviezdami. Ako na umelkyňu, ktorá dokázala namiešať dúhu z čiernej a bielej. Ako na ženu, ktorá v sebe ukrýva najpestrejšiu botanickú záhradu. Ako na krásne, nevinné, zaľúbené dievča túžiace po slobode.

Dnes hľadí tam zhora spomedzi hviezd a svieti mi na cestu.