Moja babka chodila i nechodila do školy, nemali dištančné vzdelávanie, ale bola to škola života. Vtedy to bolo celkom ináč. Ako vravievala babina, za prvej republiky školská dochádzka nebola až tak povinná. Cez zimu, keď bolo menej práce doma a okolo statku, vtedy chodievala do školy. Na jar, keď sa už dali zvieratá vyhnať na pašu, musela ostať doma a v škole bola pomenej. Nemali si často čo obuť na nohy, a tak chodievala do školy bosá, tak ako väčšina detí. Najviac sa jej rátalo, keď učiteľ kontroloval v škole nohy. Kto ich mal špinavé, vyfasoval od neho ryžovú kefu a musel ísť von ku studni a vydrhnúť si ich tou kefou. Bolo jedno či bola vonku jar, či zima . Všetky deti mali z toho náramnú radosť. Niektorí starší žiaci, ktorí už nosili čižmy, tí nosili zošit a pero v gumákoch. To už bolo niečo!