Je karanténa, sme doma. Pozerám von oknom a premýšľam, aké prázdniny nás čakajú. Na úlohu mám napísať rozprávanie o príhode, ktorú som zažila. Spomenula som si na dovolenku, ktorú som prežila pred štyrmi rokmi v slnečnom Chorvátsku. Na prvý pohľad sa zdalo, že to bude najlepšia dovolenka, akú sme doposiaľ mali. Všetky dni sme chceli využiť naplno a robili si zaujímavý program. Prišli posledné dva dni. Mama povedala nadšene: "Aha, vodné bicykle. Dnes ideme prebicyklovať celé more!"

Všetci sme sa nadšene vybrali na kamenistú pláž. Pribehli sme ku stánku, kde požičiavali bicykle. Sestra si hneď vybrala farbu: "Zoberieme si ten ružový!" Spolu sme nastúpili na “palubu” a vydali sme sa na krásne, priezračné a čisté more. Bolo to báječné. Pomaly teplé slnko začalo zapadať a tak sme sa rýchlo vracali späť. Chýbalo nám ešte asi stopäťdesiat metrov od brehu. Zrazu sa bicykel začal hýbať smerom dozadu, aj všetky veci, čo sme mali,  až sa nakoniec prevrátil. Zľakli sme sa a začali kričať o pomoc: "Pomoc, pomôžte nám," nik nás však nepočul. Zostali sme stroskotaní v mori.  Otec začal hneď konať a vydával postupne povely: "Musíme postupne pri plávaní na breh zároveň tlačiť aj bicykel!" Veľmi nám to nešlo. Našťastie vedľa našej pláže bol rybár, ktorému sa nezdalo naše plavidlo a prišiel nás zachrániť. Šťastne sme nastúpili na loď  a odviezli sa až na breh. Tam sme zavolali ďalšiu pomoc, ktorá odtiahla bicykel. Naše veci, čo sme mali so sebou padli do mora. Plavčík nakoniec zistil, že bicykel bol pokazený a postupne sa do neho nabralo štyristov litrov vody. "Mali sme šťastie v nešťastí!," vyhŕkla mama.

Táto dovolenka sa stala pre mňa nezabudnuteľnou. Nebolo nám to veru jedno, no napokon to dobre skončilo. Myslím, že po tomto zážitku vodný bicykel už nebude môj kamarát.