Sci-fi príbeh

    Volám sa Katka a toto je môj príbeh. Ale najskôr vám poviem niečo o sebe. Takže v tomto príbehu mám 12 rokov no a...no, to je asi všetko podstatné. A – skoro som zabudla – veľmi rada čítam. Doma máme veľmi veľa kníh a patrí medzi ne aj séria kníh, ktorej prvý diel sa volá Stopárov sprievodca galaxiou. Chcem vám o tom len povedať, že tejto sérii som vymyslela celkom originálny názov (pripravte sa, je dosť dlhý): Zbohom, stopárova neškodná reštaurácia a ďakujeme za ryby sprievodcu galaxiou na konci vesmíru.

     Možno si teraz hovoríte: „Čoooo????," tak vám to vysvetlím. Túto vetu som vytvorila tak, že všetky slová z názvov kníh som poskladala do vety. Kto tú sériu pozná, zrejme mu to už došlo. Kto nie, smola. Mimochodom, ani jednu z tých kníh som nečítala, ani poriadne neviem, o čom to je. Vlastne, jediné, čo o tom viem, je to, že je tam niečo s vesmírom. To je všetko. Len ma zaujali tie názvy. A keď vydali knihu “Život, vesmír a všetko“, už sa mi ju nechcelo pridávať do môjho názvu. Len tak pre zaujímavosť.

     Jedného dňa, keď som išla zo školy, sa stalo niečo zvláštne. VEĽMI zvláštne. Najskôr sa mi zatmelo pred očami a potom...

     Otvorila som oči, no jediné, čo som videla, bola tma. Zažmurkala som. Pomaly sa mi začal vracať zrak aj ostatné zmysly. Začula som hlasy: „A čo s tým mám asi že robiť ha!? Je tu, tak ja ju teraz neodčarujem.“

     Odrazu som si uvedomila, že absolútne netuším, kde som a ktovie, koľko času ubehlo, odkedy som išla zo školy. A ako ďaleko som vlastne od domova? A kto sú títo ľudia??? Začala som panikáriť a rýchlo som sa posadila. Bolo to veľmi zvláštne miesto. Bolo také príliš...biele. Áno, bolo to príliš biele.

    Vtom si ma všimol jeden z ľudí a povedal tomu druhému: „Vidíš, už sa zobudila, čiže sa jej môžeš spýtať, čo tu robí.“     

     „Ehm...prepáčte, ale môžem začať?“ spýtala som sa nesmelo.

       Obaja sa na mňa obrátili. „Kde vlastne som?“ Ľudia sa začali smiať. Rýchlo zo mňa nesmelosť opadla.

     „Ako prepáčte, ale ja si normálne idem zo školy, zrazu sa mi zatmie pred očami a za neviem aký dlhý čas za zobudím tu, tak sa mi láskavo nesmejte, že neviem, kde som!“

    Ľudia si vymenili prekvapené pohľady a potom jeden z nich začal: „Počúvaj, máš veľmi veľkú predstavivosť, ale...“

     „Tak povie mi už konečne niekto, kde som, alebo o to mám požiadať písomne? Už mi vážne dochádza trpezlivosť!“

     „Dávaj si pozor na jazyk, maličká,“ povedal ten z mužov, ktorý začal s tou predstavivosťou.

     „Nechaj ju, Jake,“ ozval sa ten druhý, „nemôžeš predsa vedieť, či naozaj nehovorí pravdu.“

     „Dúfam, že mi tým nechceš naznačiť, že jej veríš.“

     „Nikde sa nepíše, že klame...“

     „William, ty sa vôbec počúvaš? Zdá sa ti azda normálne, že jedno dievča si len tak ide zo školy a zrazu sa ocitne len tak niekde vo vesmíre mimo Zeme, hej?“

    „Pravdou nemusia byť len normálne veci. Navyše, napadá ťa nejaký normálny spôsob, ako sa sem mohla dostať???“

     „Počkať – počula som dobre? Vo VESMÍRE MIMO ZEME?!“ zamiešala som sa do toho, „ale čo preboha robím vo VESMÍRE, veď vesmír ma vlastne ani poriadne nezaujíma!“

     „Pekné divadlo,“ zašomral Jake.

     „Veď tomu ani sám neveríš,“ protestoval William.

     Nie, nie, nie, toto nemôže byť pravda! Najskôr sa ocitnem ktovie kde, potom sa od nejakých ujkov s anglickými menami dozviem, že som vo vesmíre, čiže asi teraz budem v nejakej kozmickej lodi alebo v čom to vlastne som. Nie, toto je príliš veľký nonsens na to, aby to bola pravda. To musí byť sen! Začala som sa štípať do ruky, aby sa tento sen čo najskôr skončil.

     „Čo to robíš?“ spýtal sa Jake.

     „Snažím sa ukončiť tento sen, aby som bola zasa pekne doma. Pravdepodobne teraz v reálnom živote ležím vonku na ceste, pretože som odpadla a možno ma už niekto našiel a ja som kvôli tomuto hlúpemu snu v bezvedomí a možno už je na ceste záchranka a...“

     „Bohužiaľ, my ti nevieme povedať, či je to sen, či nie, keďže sme knižné postavy...“ vysvetlil William.

    Prestala som sa štípať do ruky.

     „Čože???“

     „Musel si jej to hneď vykvákať ty tupec,“ chytil sa za hlavu Jake.

     „A z akej knihy ste?“ vyzvedala som.

     „Zo žiadnej,“ rýchlo povedal Jake, ale ja som sa pozerala na Williama.

     „No...ako ti to mám vysvetliť...my nevieme, ako sa tá kniha bude volať, pretože...ešte neexistuje,“ povedal William.

     „Aaaaaha,“ odvetila som, ale skôr som tomu nerozumela ako rozumela.

     „Chápeš? Tá kniha, z ktorej sme, ešte neexistuje. Ale my už poznáme celý príbeh. Len nevieme, aký bude názov. Sme ako keby...postavy z budúcnosti.“

     „Aha, čiže ja som teraz v budúcnosti.“

     „To nie. Skôr my sme z budúcnosti a dostali sme sa do súčasnosti. Pretože teraz v tejto chvíli autorka našej knihy ani len netuší, že takú knihu raz vydá. Už rozumieš?“

     „Hej,“ odvetila som, tentoraz popravde.

     „Ale predsa len autorka teraz vie o niečom, čo súvisí s našou knihou,“ dodal ešte William.

     „No?“ vyzvedala som.

     „Prosím, nie!“ zaúpel Jake.

     „Je to táto veta:“ začal William, „zbohom, stopárova neškodná reštaurácia a ďakujeme za ryby sprievodcu galaxiou na konci vesmíru.“     

     Zatočila sa mi hlava. Veď to je moja veta! Ako to s tým súvisí???

    Znova sa mi zatmelo pred očami a zobudila som sa vonku na ulici. Konečne doma! A verte neverte, keď som vyrástla, naozaj som napísala knihu o Jakeovi s Williamom. A dodnes netuším, či to bol len sen a napísala som to vlastne na základe toho sna, alebo Jake s Williamom naozaj prišli s budúcnosti a bola to skutočnosť. Neviem. A už sa to pravdepodobne ani nikdy nedozviem. Ale nevadí. Život ide ďalej. Aj s Jakeom a Williamom a s mojou novou knihou.

(Zinka Pantůčková, 6. ročník, ZŠ Štrba)