Jedného, nie príliš prívetivého dňa, keď sa už schyľovalo k dažďu, som sa vybrala na malú výpravu. Po pravom boku ma sprevádzala moja verná spoločníčka a milovaná mačka Baghira, zatiaľ čo po ľavom boku sa hravo naháňali dve mačiatka Winston a Oxymoron. O malú chvíľu sa k sprievodu pridala aj ich matka, a tak sme všetci kráčali cestou za dobrodružstvom.

     Dlho nám to však nevydržalo. Sčasti preto, lebo som im zabuchla bránu pred nosom a sčasti preto, lebo sa polovica z nich rozutekala na všetky strany. Tie najvernejšie z mačiek však ostali a elegantne sa vyšplhali na staré zhrdzavené schody, vedúce na balkón, ktoré roky nikto nepoužíval.

     Odtiaľ mali na mňa perfektný výhľad, ale len čo som sa vzdialila od ošumelej bránky a vstúpila do neobyčajného sveta zahaleného tajomnou hmlou času, Baghira spustila žalostný mňaukot, ktorý bol čoraz hlučnejší a neznesiteľnejší. Napokon nastalo ticho a Baghira sa vynorila spomedzi kríkov, nadšene som zvolala jej meno a pohladila ju po čiernom zamatovom kožúšku, na čo hneď začala spokojne priasť.

     Lesných jahôd bolo v malom učupenom lesíku neúrekom a ja som musela dávať dobrý pozor, aby som žiadnu nezašliapla, pretože som ich chcela zbierať. Každých pár minút som vyvolávala na Baghiru, aby sa niekam nezatúlala. Ona si skracovala čas šantením vo vysokej tráve a kríkoch, brúsením si pazúrov na kôre stromov a tiež lezením.

     Na mojej potulke lesom som objavila veľa krásnych miest a zákutí. Napríklad jahodovú dolinku okolo ktorej rástli tŕnisté maliny alebo veľké kopy pôdy, ktoré sa časom zazelenali a vytvárali dojem malých kopčekov.

     Najhoršie však bolo, keď som sa s Baghirou zatúlala ďalej ako obvykle. Doposiaľ som bola zvyknutá na trávnaté plochy pokryté jahodami s výnimkou malých kopčekov, ktoré som už spomínala. Práve preto mi vysoké tŕnisté maliny a ešte vyšší strom obsypaný jarabinou, nič nepripomínali. Veselý štebot vtákov čoskoro prerušil zreteľný šuchot lístia. V tej chvíli som sa prikrčila a snažila som sa pritom vydávať čo najmenší hluk. Pri pohľade na to zviera ma premkol strach a zmocnila panika.

     To veru nebol drobný nenápadný vrabček, hľadajúci si v lístí potravu, to bolo čosi oveľa väčšie! Srdce mi búšilo čoraz hlasnejšie. A Baghira? Tá skamenela hrôzou. Moje prvotná myšlienka bola - vlk. Keď som sa však zbadala na krku zvieraťa čierny, elektrický obojok, ktorý ako iste viete vlky nemávajú, zmenila som názor. Veľmi mi odľahlo, že je to iba pes a nejde o žiadne divoké zviera. Stále som sa však obávala toho, že sa ku mne s Baghirou s hlasným štekaním rozbehne a zaútočí na nás. Pes bol ale múdrejší a vrátil sa tam, odkiaľ prišiel. Ten pes mi ale dal poriadnu príučku a odvtedy som sa stala oveľa opatrnejšou a obozretnejšou.

     O pár minút po tom čo pes odišiel, som našla známu cestu, ktorou sme sa vrátili. Baghira bola už uťahaná a túžila po odpočinku, ja som bola však zvedavá, čo sa skrýva pri tom jarabinovom strome. Prešla som pozdlĺž jahodovej dolinky obklopenej pár pohľadnými kopčekmi a po úzkej lesnej som prišla k nemu prišla. Lesík sa na tomto mieste schyľoval ku koncu a naľavo od stromu bolo vidieť priestrannú lúku, nad ktorou sa hrdo pýšili naše majestátne Tatry. Pri tom strome rástli tie najkrajšie a najväčšie lesné jahody vďaka dostatku slnečných lúčov.

     Pár som si ich natrhala a odvážila sa priblížiť k veľkej železnej búde. Veľmi som ju neskúmala, pretože som začula hrozivé vrčanie, ale všimla som si plný hrniec jedla a misku s vodou. Keď som sa tam neskôr vrátila aj s rodičmi, v rohu búdy ležal perfektne maskovaný, veľký, biely pes, ktorého som predtým nezbadala.

     Na konci svojej výpravy som našla tajný, bahnistý chodník vedúci poza staré ubytovacie zaradenia. Keď som sa vracala späť domov, cítila som sa objaviteľ novej krajiny. Je množstvo záhad, ktoré sme ešte neobjavili a skrývajú sa aj v našom okolí, hoci si to nevšímame. 

Napísala: Natália Halčinová, 7. ročník, ZŠ Štrba