Väčšina ľudí si neuvedomuje čaro jesennej prechádzky. Obrazce z oblakov zostanú pre človeka nepovšimnuté, neužije si pohľad na azúrovo modré nebo a nepocíti ani jemné a láskyplné pohladenie posledných lúčov slnka. Neocení tichý dážď, ktorý definitívne vymaže známky letných horúčav a neusmeje sa na sviežom vetríku, ktorý mu postrapatí vlasy.

Nevšimne si, že presne tento jemný závan vetra rozfúka farebné a zasnívané listy po celej krajine. Listy, ktoré akoby rozprávali príbeh o jasných júnových nociach. Listy, snívajúce o prekrásnom speve vtákov počas horúcich júlových dní. Listy, ktoré sa na jeseň zahalia do farieb augustových západov slnka. Sú pamäťou prírody a v každom z nich je skrytá spomienka. Niektoré si pamätajú i jarný závan orgovánovej vône, iné opisujú priebeh hlasnej letnej búrky. Mrzí ma, že ľudia z nich nevedia čítať. Dokonca nedokážu ani zastať a počúvať ich šum. Snažia sa nám vyrozprávať príbehy, na ktoré už nemáme čas spomínať. No nie každý vtedy počúva. A tak nám počas chladnej upršanej noci vtisne sama Jeseň v šatách utkaných z babieho leta na viečka sen. Sen, plný spomienok na jarnú vôňu kvetov, letné pohladenie slnečných lúčov a jesennú hru listov s farbami. 

Prechádzka jesennou prírodou je teda ako listovanie v starom albume. Je plný spomienok a príbehov, ktoré sú doňho vpísané. Vďaka nemu na ne nikdy nezabudneme.