Oprela som sa chrbtom o hrubý kmeň stromu v lese len pár minút pred západom slnka. Nie každý deň máme predsa čas vychutnať si niečo také krásne. Aj tak som dnes večer nemala čo robiť a toto bol asi najlepší nápad, na aký sa moja extrémne vyťažená myseľ po tomto namáhavom týždni zmohla. Ak by som zostala doma, pravdepodobne by som zavolala niektorej z mojich kamarátok a našla by som si nejaké hlúposti, o ktorých by som rozprávala tak dlho, až by zo mňa bola moja obeť úplne ohučaná a vymyslela by si nejakú nie veľmi kreatívnu, a už vôbec nie dôveryhodnú, výhovorku. Takto to bude aspoň príjemná zmena a tak trochu výzva, keďže mám väčšinou problém zostať ticho len na pár minút.

Široko-ďaleko nebol nikto, iba ja, mäkká tráva a neskutočné množstvo starých mohutných stromov, ktoré vrhali na zem pod sebou hrozivé tiene. Spokojne som sa započúvala do ticha. Nenápadný bzukot hmyzu prehlušilo iba pokojné žblnkanie neďalekého potoka. Obloha sa začína sfarbovať do výrazných farieb jesene. Všetko to pôsobí ako krásna uspávanka a ja pomaly zatváram unavené oči. V duchu si ešte predstavím moju mamu, ako nespokojne krúti hlavou a podráždene zašomre: "Keby nečumíš celé dni do mobilu, nebola by si teraz unavená!" Určite som jej na to niečo odvrkla, no to už upadám do ľahučkého objatia spánku. Byť chvíľu ticho nakoniec nie je také zlé... No vtom ma preberie hlasné vrčanie a ja som v momente na nohách. Vystrašene sa otočím, len aby som sa pozrela na obrovského medveďa iba pár metrom odo mňa. Úplne zamrznem a bezmocne na neho hľadím. Áno, je to definitívne. Čoskoro zomriem. No v tom prípade mu to rozhodne neuľahčím. A tak som sa rozbehla. Chyba, samozrejme. To mi však došlo až potom. Matne si spomeniem na to, ako mi niekto prízvukoval, že pred medveďom nemám za žiadnych okolností utekať. Nuž, možno si maco nakoniec povie, že taká hlúpa korisť za to nestojí. Chlpatá ozruta sa však rúti za mnou. Fajn, rozhodla som sa utekať. Teraz však otázka znie: Kam? S mojimi orientačnými schopnosťami roztápajúceho snehuliaka ďaleko nedôjdem. Zabočím doprava a hneď na to doľava. Stromy sú mi však opäť známe a uvedomím si, že utekám do kruhu. Macovi to ešte nedošlo. 1:0 pre mňa. Kto je tu teraz hlúpa korisť, hm? Práve míňam miesto, kde som predtým ležala, keď sa ozve známe zvonenie. Teraz? Naozaj skvelé načasovanie. Ak ma nezožerie medveď, tak ma roztrhne mama so slovami: "Načo ti je mobil, keď ho aj tak neberieš?" Zvonenie je čoraz hlasnejšie a maco čoraz bližšie. Človek by to na neho nepovedal, ale letí ako guľa z dela. 

Zatváram oči s vedomím, že ma čaká istá smrť. Náhle ich však opäť otvorím. Stále sedím opretá o ten istý hrubý kmeň stromu a po medveďovi niet ani stopy. Iba môj mobil stále zvoní. Toľko k môjmu pokojnému piatku.