Žiaci 5. ročníka dostali za úlohu vymyslieť svoju vlastnú povesť. Mali sa inšpirovať povesťami, ktoré sme čítali o erboch. Mohli písať o erbe Bošian alebo o inej obci. Niektorí totiž bývajú na Krásne či v Nedanovciach. Niektorí však fantáziu zapojili ešte viac a vymysleli si úplne novú tému povesti a ich príbehy sú ešte originálnejšie.

O pôvode erbov v mestách a obciach rozprávajú heraldické povesti. Každý erb má svoju históriu a znaky v ňom zase svoj význam. Niektoré obce majú erby s historickou symbolikou, iné sa zase používajú také znaky, ktoré symbolizujú ich dominanty. Aj o erbe Bošian existuje povesť, v ktorej sa dozvedáme, prečo medveď na veži kostola drží kríž. Pripomeňme si ju:

POVESŤ O KOSTOLE

Do dediny prišiel svojho času cirkusant, ktorý vlastnil medzi zvieratami aj osobitne chovaného býka, s ktorým sa pýšil široko-ďaleko. Vtedajší zemepán sídliaci v starom kaštieli mal v tom čase bežnú zvyklosť: dobre živeného a cvičeného medveďa, ktorý bol ozdobou panského dvora.

Majitelia oboch zvierat sa kvôli senzácii dohodli, že svoje zvieratá vyskúšajú vo vzájomnom boji. V dohodnutý deň po náležitej príprave a záujme divákov z obce i širokého okolia pustili zvery – zápasníkov do arény, aby preukázali svoje umenie a hlavne silu, s ktorou sa do seba pustili. Po ťažkom a namáhavom boji za búrlivého pokriku zvedavcov zvíťazil panský medveď. Statočný býk cirkusanta podľahol zraneniu, ktoré mu spôsobil hrdinský macko.

Nesmierne šťastný pán gróf na pamiatku svojho hrdinu dal vyhotoviť sochu svojho obľúbeného zvieraťa, ktoré ho takto preslávilo a túto sochu nechal osadiť na vežu kostola, kde drží v objatí kríž – symbol kresťanstva.  

Povesť o hnedom medveďovi

Kedysi dávno, na území, ktoré sa dnes volá obec Bošany, žili jednoduchí a pracovití ľudia, ktorí si svoje živobytie zabezpečovali prácou na poliach a chovom domácich zvierat.

Svoje zásoby si strážili pred zbojníkmi, ktorí prichádzali rabovať dedinu, ale veľmi sa im nedarilo ubrániť si svoju úrodu. Keď už boli zásoby takmer úplne minuté a ľudia už boli zúfalí, prišiel do dediny medveď. Obyvatelia sa v strachu zo zbojníkov schovávali vo svojich domoch, a tak boli zbojníci jediní, kto bol vtedy vonku. Veľmi sa veľkého hnedého medveďa zľakli a utekali preč, hoci ich medveď vôbec nenaháňal, pretože si našiel v dedine niečo na jedenie. Zbojníci sa odvtedy v dedine už nikdy neukázali.

Hoci aj veľký hnedý medveď zmizol niekde v lese bez stopy, ľudia naňho s úctou spomínali a z vďaky za jeho pomoc so zbojníkmi nakreslili jeho podobizeň na erb. Tak sa stal medveď symbolom obce Bošany.

Povesť o erbe Bošian

Hovorí sa, že v obci Bošany, kde žila rodina Bošániocov, sa stala zvláštna udalosť. Bošániovci boli zámožní, vlastnili veľa pozemkov, panstiev a dokonca aj lesov. V Bošanoch, kde bývali, mali veľký kaštieľ.

Keď jedného dňa boli na obchôdzke po svojich lesoch, našli zatúlané mláďa medveďa. Bolo samé, bez mamy, a tak si ho zobrali do svojho veľkého kaštieľa. Tu ho vychovali, dobre sa oň starali a vycvičili ho. Vyrástol z neho naozaj veľký a silný medveď. Raz sa do obce zatúlali divokí vlci, ktorí sa v noci dostali až ku kaštieľu a chceli pozabíjať všetok dobytok, ktorí tam chovali. Hospodár sa však zobudil na veľký hluk a keď zistil, čo sa deje, vypustil medveďa. Ten všetkých vlkov z dediny vyhnal. Vtedy sa stal z neho hrdina.

Na znak úcty k medveďovi rodina Bošániovcov zariadila, aby bol medveď v ich erbe. Dodnes je jeho súčasťou spolu s garbiarskymi nožmi, ktoré sú znakom svetoznámej garbiarskej výroby v Bošanoch.

Erb obce Bošany

Písal sa rok 1724. V jedno slnečné ráno sa vybral gróf na poľovačku do neďalekého lesa. Keď prešiel na koni približne cez stred lesa, uvidel tri roztrhané zajace. Zahľadel sa na neho a začal premýšľať.

Vtedy sa z krovia vynorila svorka vlkov a zaútočila na grófovho koňa. Jeho pán sa všemožne oháňal rukami aj nohami, ale vlci sa nechceli nechať odradiť od svojej koristi. Musel sa brániť, a tak si z púzdra vytiahol meč. Keďže sa počas toho vykrúcal na koni a vyhýbal sa vlkom, ako sa len dalo, meč mu vypadol z rúk na zem. Keď sa zohol, vlci sa pripravili na útok a chystali sa ho roztrhať. Gróf videl, že je s ním zle a takmer stratil nádej na záchranu, keď sa v tom spomedzi stromov ukázal obrovský hnedý medveď, ktorý zaútočil na svorku vlkov. Netrvalo to však dlho a bolo po všetkom. Svorka vlkov aj s medveďom sa zrazu vyparili ako jarná hmla. Bolo počuť len ich rev.

Gróf vyskočil na raneného koňa a odcválal s ním do svojho kaštieľa. Hoci zranenie koníka vyzeralo na prvý pohľad vážne, jeho zdravý tátoš sa rýchlo uzdravil. Gróf sa na počesť záchrany svojho života rozhodol dať obrovského medveďa do svojho erbu.

Povesť o pôvode erbu obce Kunerad

Neďaleko mesta Žilina sa nachádza obec Kunerad. V obci Kunerad stojí jedna veľká chata. Chodí tam majiteľ a dve kuchárky, ktoré každý deň prichádzajú, aby mohli variť deťom. Chatár choval líšku menom Zafrina. Tá mu však jedného dňa utiekla. Zbadala jeden krásny strom, ktorý bol medzi dvoma chatami. Z jednej chaty vyšli mladé dámy a pýtali sa jej: „Stratila si sa maličká? Nájdeme ti domov?“

Líška sa schovala za strom, pretože sa ich bála. Nechápala, čo sa jej pýtajú. Dievčatá išli do obchodu, aby mohli kúpiť líške dve misky, jednu na vodu a druhú na jedlo. Kúpili je aj pekný košík na spanie. Líška bola pod stromom jeden týždeň a každý deň dostávala jedlo. Líške však začalo byť smutno, tak sa rozhodla, že z brlohu utečie. Keď prišli dievčatá, našli pod stromom už iba prázdny košík. Vybrali sa ju hľadať. Snažili sa ju nájsť 3 dni, ale líšky nikde. Medzitým si aj chatár všimol, že líška sa ešte nevrátila domov. Aj on ju začal hľadať, ale tiež neúspešne. Líška si však išla po svojom. Bežala, čo jej nohy stačili a našla les, v ktorom zbadala svojich súrodencov, na ktorých stále myslela. Líšky si ju s veľkou radosťou obzerali. Zafrina sa rozhodla, že svojim súrodencom ukáže svoje dva domovy. Najprv ich zaviedla k chate a povedala: „Toto je môj prvý domov.“

Potom sa vybrali k stromu, kde ju s nádejou čakali dievčatá. Líška sa k nim naposledy priblížila a dala som svojím pohľadom najavo, že ich má rada. Potom však odišla naspäť do lesa. Dievčatá pochopili, že tam jej bude lepšie. Na líšku však obyvatelia obce nikdy nezabudnú, pretože vďaka tomuto krásnemu príbehu je aj súčasťou erbu.

Povesť o erbe obce Krásno

Štefan Krašlanský bol obyčajný človek so ženou a piatimi deťmi. Neboli najbohatší, ale mali sa dobre. Jedného dňa išiel Štefan za svojim najlepším priateľom, richtárom Jozefom. Richtár Jozef bol milý, dobrosrdečný a priateľský. Štefan ho prosil, aby mu predal polovicu jeho pola. Richtár sa ho spýtal, prečo chce polovicu jeho pola. Štefan mu odpovedal: „Len lesné plody zbierame, žene a deťom to nestačí.“

Richtár Jozef mu predal pole za 12 zlatých. Zrazu obaja započuli dupot konských kopýt. Pred domami už stáli obyvatelia Krásna. Kone tiahli za sebou kočiar. A v ňom sedel známy kupec Marián Pikovka. Pikovka bol veľmi lakomý, zlý, pyšný a veľmi bohatý. Prišiel za Richtárom a spýtal sa ho: „Vy ste Richtár?“

Richtár mu odpovedal: „Áno.“

„Výborne, chcem kúpiť vašu dedinu,“ povedal kupec a celé Krásno zrazu stíchlo. Štefan prehovoril prvý: „Našu dedinu nedostaneš ty zbohatlík!“

Pikovka sa veľmi nahneval a naštvane povedal: „Vieš ty, kto ja som!? Keď ja niečo chcem, aj to dostanem.“ A odišiel do kočiara.

Všetci ľudia sa zrazu vrhli za richtárom Jozefom. Štefan a richtár obyvateľov upokojovali a premýšľali, čo urobia. Štefan skríkol: „Už to mám! Vyzveme ho na súboj v obrábaní svojho pola.“ Richtár sa ho spýtal, prečo takú ľahkú výzvu. Štefan povedal: „Rozmýšľaj, Jozef, on pole nemá, ja áno.“

Pikovka súhlasil so súbojom a vôbec nad tým nepremýšľal. Súboj začal na druhý deň ráno a celé Krásno sa zišlo na poli. Pikovka ale ráno vystrašene povedal: „Ale, ale... ja nemám svoje pole.“

Na to mu Štefan odvetil: „Na to si mal myslieť vtedy, keď si prijal súboj!“

To bolo radosti! Pikovka medzitým zahanbene odišiel. O pár dní prišiel richtár do Štefanovho domu a radostne mu oznámil: „Štefan! Ja a aj celá dedina sme sa rozhodli, že ti zveríme obraz nášho erbu.“

Tak Štefan a jeho rodina prišli do richtárovho domu a Štefan nakreslil krásny erb. Keď mu ho ukázal, richtár sa začudoval: „Prečo takýto?“

Štefan odpovedal jednoducho: „Pretože tri kvety v ňom sú za každú z mojich troch dcér, nožík je za môjho mladšieho syna, nech vždy má čo krájať a lopatka ako za môjho staršieho syna, aby mal vždy prácu pre seba aj pre druhých.“