Bol pekný zimný deň. Všetky zvieratká si robili svoju prácu a chystali sa na Vianoce okrem Belkinej mamičky. Ona nemohla robiť svoju prácu nieto ešte sa chystať na Vianoce lebo čakala malého králika. „Mami prosím poď .“ vyzývala ju Belka. „Nemôžem ísť o týždeň sa mi má narodiť nový králik a preto nemôžem ísť von. Čo ak sa mu niečo stane?! Navyše ešte neviem ako ho nazvem.“ „A čo keby sa volal Nelka?“ navrhla Belka. „Máš pravdu je to výborné meno pre tvoju sestričku.“ „Ale poď sa už hrať mami.“ Veď som ti už povedala, že nemôžem! „Ale mami... žiadne, ale a choď si robiť svoju prácu Belka.“ „No dobre mami.“ hundrala si Belka pod nosom. Išla otvárať zvončeky na vianočnú výzdobu. Pritom stretla veveričku Sofi. „Tak čo Belka.“ spýtala sa Sofi. „Dnes nemám dobrú náladu odpovedala Belka.“ „A prečo?“ „Lebo som sa chcela s mamičkou hrať, ale ona to odmietla lebo čaká Nelku.“ „Chápem ťa Belka, ale ber to z lepšej stránky budeš mať sestričku veď si si to vždy priala či nie?“ „ Áno, ale to už nebude ako kedysi.“ Vzdychla si Belka. Nastal ten deň, keď sa mala narodiť Nelka. Mamička prišla domov aj s malou Nelkou. Keď zbadala Nelka Belku ihneď sa pýtala k nej. „Zdá sa, že si ťa obľúbila.“ „To áno!“ zvolala Belka. Jedného dňa, keď mala Nelka 1 rok počula rozhovor medzi mamičkou a Belkou. Nelka sa veľmi zarmútila a utiekla. Belka prišla do kuchyne a Nelka nikde. Veľmi sa preľakla. Pochopila, že prečo jej mamička venuje viac času, aby sa jej niečo nestalo. Išla ju teda hľadať a našla ju na čistinke kde sa okolo nej motali všetky zvieratká z kúzelného lesa. Belka si ju zobrala na ruky. Všetko si vysvetlili a Belka ju naučila lietať odvtedy bola celá rodina šťastná až na veky. A to bol pre celú rodinu najkrajší vianočný darček.

Autor textu: Dominika Kántorová /IV.C/