Každý z nás už počas svojho života zažil dni, keď bol šťastný, ale aj také, keď bol nešťastný či smutný. Stáva sa to aj v športe. Sú dni, keď sme so svojimi výsledkami spokojní a sú aj také, kedy až takí spokojní nie sme a povieme si, že sme sa mali možno viac snažiť, aby bol výsledok lepší.

Nedávno sa u nás konali cyklistické preteky, ktorých sa mohli zúčastniť zdravé deti, ale aj deti so zdravotným postihnutím. Medzi množstvom detí upútal na štarte moju pozornosť jeden chlapec. Tento chlapec mal namiesto zdravej nohy iba kýpeť. Mal môj obdiv, lebo viem, že niekedy býva problém udržať stabilitu na bicykli aj s dvoma zdravými nohami. Na štarte to vrelo... Všetci s napätím očakávali, kto vyštartuje ako prvý. Začalo odpočítavanie a vzápätí na to rana zo štartovacej pištole. Prásk! A bolo odštartované. Po štarte to vyzeralo veľmi vyrovnane, no prvá zákruta rozhodla o tom, kto sa dostane do priebežného vedenia. Bol to chlapec s číslom 24 a hneď za ním ten chlapec, o ktorom som vám už rozprával. Ako som už spomínal, mal môj obdiv, lebo stíhať na bicykli s jednou nohou, znamenalo mať v nej dvakrát viac sily.

O chvíľu deti zmizli v lese. Všetci s napätím očakávali, kto sa z lesa vyrúti ako prvý. Dav nadšene tlieskal, pískal, povzbudzoval. U niektorých bolo vidieť poriadnu nervozitu. Zrazu sa deti vyrútili z lesa a vošli do poslednej zákruty. Zle som sa vyjadril. Nie deti, skôr dvaja pretekári. Bol to chlapec s číslom 24 a hneď za ním chlapec bez jednej nohy. Bolo neuveriteľné, aký náskok si aj napriek tomu hendikepu dokázal vybojovať a že ho predbehol iba jeden pretekár. Pretekári vchádzali do poslednej zákruty, ľudia kričali. No zrazu všetko stíchlo. Chlapec s hendikepom padol a bolo to tesne pred cieľom. Cyklista, ktorý bol pred ním, sa obzrel. Keď ho uvidel ležať na zemi, neváhal a pred cieľom to otočil. Prišiel k nemu a rýchlo mu pomohol nastúpiť. Ostatní pretekári sa už blížili. Muselo to byť veľmi rýchle, aby ich nedobehli ostatní. Keď nastúpili obaja na bicykle, rýchlo sa rozbehli a trielili do cieľa.

Cyklista s číslom 24 mal na to, aby vyhral, no rozhodol sa, že svojho rivala počká a do cieľa došli obaja naraz. Po tom, ako zosadli z bicyklov, mu chlapec za pomoc poďakoval. Pretekár s číslom 24 mu povedal, že má jeho úctu a že až vďaka nemu konečne spoznal ten pravý pocit víťazstva.