Kde bolo tam bolo, na oblohe si spolu žili malá žltá hviezdička a biely obláčik. Jedného dňa si obláčik všimol, ako hviezdička smutne hľadí na zem. Opýtal sa jej, čo ju trápi.

        Hviezdička mu vyrozprávala, že už neposiela padajúce hviezdy, ktoré plnia ľuďom želania,  na zem, lebo je na svete veľa zlých ľudí a nezaslúžia si plniť sny. A tak sa jedného dňa obláčik rozhodol, že sa vyberie do sveta a zistí, koľko je na svete dobrých ľudí.

        Prechádzal rôznymi mestami a dedinami. Cez moria a oceány. V jednom meste videl bežať zlodeja s ukradnutým tovarom, ale keď videl pri ceste stáť slepého starca, pomohol mu prejsť cez cestu. Inde zas videl, ako sa deti bijú, ale potom si vedeli aj odpustiť. Medzi ľuďmi našiel aj namyslených boháčov, ktorí pomáhali ľuďom bez domova. Pozrel sa aj do väznice a tam videl, ako väzeň väzňovi dáva svoje jedlo, aby nehladoval. Obláčik videl, že ešte stále je v každom človeku kúsok dobra. Rýchlo sa ponáhľal  zo sveta k hviezdičke, aby jej to všetko mohol povedať. Ale na ceste k nej ho zastavil zlý blesk, ktorý chcel prekaziť jeho plány. Nechcel, aby sa hviezdička dozvedela celú pravdu, lebo blesk chcel, aby ľudia nemali želania. Bili hromy, blesky. Obláčik nemohol cez blesk prejsť.

        A vtom sa zobudilo slniečko a videlo, čo sa deje. Rýchlo natiahlo svoje lúče k obláčiku a hviezdičke a vytvorilo  cestu z dúhy. Keď to blesk videl, stiahol sa. Dúha bola krásna a pestrofarebná. A tak sa konečne obláčik dostal k hviezdičke a vyrozprával jej všetko, čo videl a zažil. Prosil hviezdičku, aby mohli opäť padať na zem hviezdy, aby si opäť mohli ľudia niečo priať.

        Aj v každom zlom človeku je kúsok dobra, len ho treba nájsť. Hviezdička mu uverila. Slniečko sa veľmi potešilo. A tak sa končí náš príbeh. Predsa dobro vždy musí zvíťaziť nad zlom.