Už ako malé dieťa som chcela mať nejaké zvieratko. Bolo mi jedno, aké to bude, hlavne aby nejaké bolo. Tak ku mne postupne prišli akváriové rybičky, mačička Micka, psík Rex, ježko Ferko, zajačica Žofka a ešte zopár ďalších, viac menej exotických jedincov. Teraz mám doma doslova zverinec. Najnovším prírastkom do našej zvieratkovskej rodiny je kanárik. Dala som mu meno Dodo. Jeho domček je v strede obývačky v priestrannej striebornej klietke zavesenej pod stropom. Má v nej všetko, čo potrebuje. Misku na semienka, napájadlo na vodu, zavesenú loptičku na hranie a dokonca aj zrkadielko, aby sa mohol na seba pozerať. Často sa pri ňom so sebou aj rozpráva. Asi si myslí, že to je jeho kamarát. Dodo je s nami už skoro rok. Za ten čas si už zvykol na všetkých svojich zvieratkovských spolubývajúcich a aj oni na neho. Stali sa takí kamaráti, že som Dodovi začala nechávať otvorené dvierka, aby si mohol voľne polietať. Spočiatku som mala obavy, či Dodo neuletí, alebo či sa bude chcieť vrátiť späť, ale vždy tak urobil veľmi rád. Až raz ...

        Ako zvyčajne som ráno všetkým mojim miláčikom naložila ich odporúčanú dávku kŕmenia a odišla som do obchodu. Keď som sa po asi hodine vrátila, všimla som si, že niekto u nás chýba. ,,Dodo!“ skríkla som. Rýchlo som skontrolovala všetky okná, či sa náhodou nerozhodol využiť príležitosť a odletieť za novým dobrodružstvom, ale tie boli zavreté. Nechápala som, kde môže byť. Volala som na neho: ,,Dodo, Dodo, Dodo....“. Hľadala som ho, ale márne. Keď som sa už pomaly zmierila s myšlienkou, že Dodo zmizol, začula som jemné písknutie z rohu izby. ,,Čvirik, čvirik....“ ozývalo sa spoza plyšových hračiek, ktoré mám vystavené na poličke. Utekala som sa rýchlo pozrieť, že čo to môže byť za zvuk a hľa ... Dodo.         Stále som síce nechápala prečo bol tam, ale bola som rada, že sa našiel. Sprvu som tejto udalosti neprikladala veľký význam, ale rovnaký scenár sa niekoľkokrát opakoval. Všimla som si tiež, že Dodo je pri každej návšteve, ktorá k nám príde dosť nesvoj a doslova ich nemá rád. Napríklad nedávno, keď prišla za mnou kamoška so svojím mačiatkom, Dodo skoro vyďobal dieru do klietky, len aby sa mohol schovať.

        Rozhodla som sa preto pozrieť na túto záhadu bližšie. Raz, keď som opäť takto odchádzala z domu, nechala som v izbe nástrahu - môj telefón so zapnutou kamerou. Po mojom návrate bol Dodo opäť preč. Telefón však nesklamal a konečne som pochopila. Vždy, keď som odišla z domu, prišla k nám návšteva. A nie hocijaká. Veľký čierny kocúr od suseda, ktorého si priviedla moja Micka. U nás doma ho ale viac ako ona zaujímal práve Dodo. Ten, keď zistil, že mu ide o život, začal splašene lietať po miestnosti, až kým nenašiel svoj úkryt. Kocúr medzi tým odišiel, ale Dodo sa zjavne rozhodol neriskovať a ostal zalezený.

        Prečo môj kanárik nemá rád návštevy, už teda viem. Ostáva mi už len nejako vysvetliť Dodovi, že na rozdiel od susedovho kocúra sú ostatné návštevy celkom milé a nemusí sa ich báť.