Ja sa volám Ninka a veľmi chcem mať psa. No škoda, že ho nemôžme mať, lebo nemáme na neho čas. Takže, smola.

Ale stiahla som si aplikáciu, kde je virtuálny psík. Bola som s ním stále . Lenže mamka mi ho zakázala . A môj kamarát už nebol, a tak som prehrala .

Ráno som sa zobudila na nejaké čudné zvuky. Keď som išla dole, tak zrazu na mňa skočil psík. Najviac ma potešilo, keď mi mamka povedala, že je môj. Potom som mu dala meno Bruno . Všetci sa tešili. Asi tak po roku sme už fungovali ako rodina.

Zvykla som si, že ma každé ráno Bruno zobúdzal. Ako? Jednoducho ma začal olizovať. Jedného dňa náš psík ochorel. Chudáčik... A tak sme išli k doktorovi. Bruno dostal jednu injekciu, čo sa mu veľmi nepáčilo... Ale tá mu pomohla. Bol to super pocit, že tak rýchlo vyzdravel. A ďalšie rána boli také isté.

Tak, keď som išla do školy, mala som ten najlepší budíček. A tak som do školy nikdy nemeškala.