Bol raz jeden gazda a ten mal psa. Volal sa Dunčo. Na svojej farme pásli kravy, ovce a rôzne iné hospodárske zvieratá. Raz však išli do hôr a stratili sa. Našli tam však nejakú búdu, v ktorej sa svietilo a vošli dnu. Privítala ich tam striga a pozvala ich ďalej. Tak teda vošli a striga hneď na nich: „ Chcete si zarobiť mešec dukátov?“ Gazda s Dunčom veru súhlasili. Striga podala gazdovi mapu a kázala mu kráčať podľa nej a že tak sa dostane k vytúženému pokladu...Kráčal teda gazda, kráčal, až došiel k ďalšej búde... Tam ho privítala striga, ktorá bola veľmi podobná tej, čo mu dala mapu. Zistil, že to bola jej sestra. Tiež pozvala gazdu s Dunčom dnu a dala im prvých 20 dukátov. Potom pokračovali ďalej po Lipovej ceste, až nakoniec prišli k veľkému chrámu. Vnútri bola veľká zlatá socha, ktorá ukrývala tisíce dukátov. Keď si chcel gazda zobrať jeden mešec, pretože nebol chamtivý, zrazu sa pred ním zjavila striga a takto vraví: „Vari ste si mysleli, že vám nechám tento vzácny poklad? Len som potrebovala, aby ste ho pre mňa našli, hahaha!“ Ej, veru, nebolo gazdovi všetko jedno. Striga si prišla na metle zobrať celý poklad aj s tou zlatou sochou. Našťastie sa v hore zjavil horár, ktorý pomohol gazdovi premôcť strigu. Spoločne ju hodili do hlbokého podzemia, ktoré sa pred nimi akoby zázrakom otvorilo. Obaja sa potom spravodlivo s dukátmi podelili a každý sa potom spokojne vybral svojou cestou domov aj so zlatými dukátmi. Aj Dunčo veselo vrtel chvostíkom a tešil sa, že má zrazu bohatého pána.