Nechápala som, čo sa stalo. Odrazu len všetci zamrzli a hľadeli na mňa, akoby ma nepoznali. Vtom sa všetci pohli a ja som skríkla od strachu...

Pred 10 hodinami

Nemôžem tomu uveriť, že idem sem! Sem - do nádhernej, farebnej Barcelony. Do mesta, o ktorom som toľko snívala, že ho raz navštívim. A nakoniec som sa dočkala.

Celý výlet, od momentu, čo sme nastúpili celá trieda do lietadla, mi zvieralo hrdlo očakávaním. Koleno mi od nervozity poskakovalo hore-dolu v staccatovom rytme. A nebolo to len lietadlom alebo tým, že toto mesto musím zdieľať a objavovať spolu so svojimi spolužiakmi. Bolo v tom aj niečo iné.

Cestovanie lietadlom milujem, no je to jedna z tých chvíľ, kedy sa to objavuje. To zvláštne bodnutie na hrudi, ktoré ma ťahá dole. Vždy som to pokladala len za stres kvôli letu nad takou obrovskou plochou otvorenej vody. Lenže to nebolo tak celkom presné, aj keď čo presne to je, som nevedela vysvetliť.

Možno je to len strach z neznámeho. Nikdy som totiž pri mori nebola. Áno, rada som cestovala, ale skôr do studenších miest.

Po východe z letiska sa okolo nás listy vysokých paliem jemne vlnili v teplom vetríku. Šťastne som zisťovala, že Barcelona je presne taká, ako som si predstavovala.

Slnko pomaly klesalo k obzoru a ja som zasnene sledovala, ako jeho lúče kĺžu po vysokých vežiach katedrály Sagrada Familia. V ten večer sme dostali chvíľu voľna, tak sme sa s Isabel a ešte pár kamarátkami vybrali preskúmať večerné mesto.

Pomaly sme kráčali dlhou ulicou La Rambla, smiali sa a užívali si západ slnka. Dievčatá napadlo ísť k moru. Vzrástlo vo mne nadšenie. Konečne uvidím to, o čom všetci toľko hovoria. Konečne navštívim skutočnú pláž v tomto neuveriteľnom meste.

Každým krokom bol môj úsmev jasnejší a krok ľahší. Keď sa prvýkrát objavilo pred nami more, ohúrene som zastala. Posledné lúče slnka a svetlá mesta sa trblietali na hladine. Jemný vietor ku mne privial teplú slanú vôňu.

Pocítila som brnenie vzadu na krku, akoby ma niečo sledovalo. Nemala som dôvod báť sa vody. V jazerách a bazénoch som už plávala miliónkrát, no toto bolo iné.

Sprudka som prekvapene vydýchla. Všetci sa zasmiali na mojom ohúrenom výraze, lenže to nebolo všetko. Pocítila som v tej chvíli ten zvláštny tlak pri srdci. Teraz, keď som bola bližšie k očividnému zdroju, mi začalo byť jasné, že ten pocit ma nevaruje. Práve naopak. Ťahá ma to bližšie k tej tajuplnej modrej kráse.

,,Ava? Ideš?" zvolala za mnou Isabel.

Uvedomila som si, že dievčatá už sú po členky v jemných vlnách mora. Kývla som a vykročila vpred. Vyzula som si tenisky a nohy sa mi zaborili do zamatového piesku. Ako som kráčala ďalej, nohy sa mi zabárali menej a menej, ako piesok tvrdol, nasiaknutý slanou vodou.

Isabel vybehla z vody ku mne, chytila ma za ruku a jemne ťahala za ňou do prílivu. Zasmiala som sa a bežala s ňou. Teplá voda mi siahala po členky, potom ku kolenám a nakoniec k lemu kraťasov, ktoré som mala na sebe.

A vtedy sa to stalo. ,,To je úžasné," vydýchla som a cítila, ako Isabel zmeravela. Prekvapene som sa k nej otočila.

,,Issy?" Nič...Bolo to zvláštne. Rozhliadla som sa a videla, že aj ostatné spolužiačky zostali nehybne stáť v príboji.

,,Čo sa deje? Stalo sa niečo?" spýtala som sa už s jemnou panikou v hlase. V mojich ušiach mi znel zvláštne. Bol vyšší a akoby zamatovejší než môj normálny hlas. Všetky sa ku mne otočili, ale akoby ma ani nevnímali.

Voda okolo mňa začala vibrovať napätím. Čo sa to deje? Niečo sa mi otrelo o lýtko a ja som s otvorenými ústami hľadela, ako ku mne plávali farebné rybičky. Kde sa tu vzali? A prečo sa správajú tak zvláštne?

,,Čo tu robíte? Čo sa tu robí?" spýtala som sa rýb a hneď sa cítila hlúpo. Čo čakám? Že mi odpovedia?

No Isabel sa pohla. Stúpila bližšie ku mne a keď som ju oslovila, začula som v ušiach zvláštne hučanie. Ako melodické tóny piesne so slovami dávno stratenými v čase. Isabel skočila do vody a začala sa brodiť hlbšie a hlbšie. Zhrozila som sa. Ona nevie dobre plávať! Skočila som za ňou a celé kraťasy mi zašpliechala voda. Vtom sa začali hýbať aj ostatné s rovnako neprítomným výrazom.

,,Isabel, nie! Stáť!" skríkla som a všetci zamrzli. Zrýchlil sa mi tep a tá čudná melódia sa mi ďalej vrývala do pamäti a na povrch vyplávala spomienka.

Otočila som sa a zdesene vybehla z vody. Nie, nie, nie, nie! To nemôže byť pravda. Pred očami sa mi mihali posledné vlnky, ale mysľou som bola vo svojej starej detskej izbe. Počula som mamin hlas, ako mi číta z knižky o krásnej princeznej v zámku na brehu oceánu s očarujúcim hlasom. Hlasom, ktorý privádzal ľudí do kolien. Hlasom, ktorý spieval dávne piesne...

Vonku z vody som potriasla hlavou. To je predsa šialené! Je to rozprávka pre deti. V skutočnosti niečo také neexistuje. Vždy som bola racionálny človek a teraz sa toho nemienim vzdať. No srdce mi stále prudko búšilo až v krku.

Zvrtla som sa. Zdalo sa, že čokoľvek dievčatá predtým nútilo k pohybu, už nepôsobí.

Okúzlenie, v ktorom boli, akoby sa pretrhlo. Chcela som na nich zakričať, ale bála som sa. Obavy a strach z potenciálneho zistenia mi zviazali hrdlo. Namiesto toho som sa zbabelo rozbehla po pláži preč. Cestou som schmatla tenisky a kabelku a bežala ďalej. Až keď sa mi piesok začal okamžite lepiť na mokré nohy, som si uvedomila, že na mne nezostala ani kvapka vody.

Musela som sa upokojiť. Jedna noha pred druhú. Nádych. Výdych. A znova. A stále dokola.

Predo mnou som uvidela malú krytú zátoku obkolesenú palmami a vysokými kameňmi. Naľavo som nad sebou videla spodné piliere rybárskeho móla. Vyčerpane som si sadla na piesok k vode. Nádych. Výdych. A znova.

Nadýchla som sa, ako sa vlna roztrieštila o kameň a ošpliechala ma slaná voda.

Z pier mi vyšiel čistý vysoký tón. A za ním ďalší a ďalší, až som spievala tú melódiu, ktorú som počula predtým. Priletela ďalšia spŕška morskej vody, ako sa môj hlas niesol tichom.

Keď som už raz začala, nedokázala som tú pieseň zastaviť. Chcela som počuť, ako bude pokračovať. Spievala som ticho, ako sa more okolo začínalo s východom mesiaca búriť. Cítila som sa pokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Spev ma vždy upokojoval a bolo tomu tak aj teraz.

Moje dýchanie už bolo hlbšie, plynulejšie, nie trhané ako dovtedy. Už sa mi predchádzajúce udalosti zdali len ako výplod mojej fantázie. Samozrejme, že sa nič také nemohlo stať.

Sledovala som prvé hviezdy nad tmavým obzorom. Moju bublinu pokoja zrazu narušilo ostré šplechnutie. Kútikom oka som zbadala, ako veľký objekt dopadol na hladinu a bol okamžite stiahnutý pod rozbúrené vlny.

Krv mi stuhla v žilách a nohy sa pohli, kým mozog stihol pochopiť, čo sa deje. Kým som si uvedomila, že niekto skočil z móla. A že ho okamžite stiahla voda, ako doznievali posledné tóny môjho hlasu....