V dnešnom rozhovore sme vyspovedali nášho nového profesora telesnej a športovej výchovy a dlhoročného vrcholového športovca, Pavla Polakoviča.

KM: Aké bolo Vaše detstvo? Kde ste vyrastali? Ako by ste ho porovnali s dnešnou generáciou?

PP: Moje detstvo (smiech) bolo asi rovnaké ako detstvo každého iného dieťaťa. Bolo radostné, väčšinou som ho trávil športom. Vyrastal som v Hlohovci, na Závalí pod zámkom, a tam som strávil celé detstvo. Bolo oveľa aktívnejšie v porovnaní s dnešnými deťmi, ktoré sa nehýbu. Rodičia nás nevozili ani do školy, ani zo školy. Všetko sme si to museli vyšliapať až na kopec, kde sa nachádza II. ZŠ. Cez veľké prestávky sme sa aj prechádzali, čo už je dnes tabu. Takže pohybu sme mali od rána do večera dostatok.

KM: Viedli Vás k športu rodičia alebo ste sa preň rozhodli sám?

PP: Boli sme športová rodina, otec hrával futbal, starší brat hádzanú, takže to nejakým spôsobom postihlo aj mňa. Taktiež som na začiatku hral futbal, hádzanú a robil som atletiku. Neskôr som si vybral už len hádzanú, na ktorú som sa potom špecializoval.

KM: Mali ste v hádzanej nejaké ťažšie obdobie ?

PP: Určite áno, myslím si, že každý si tým prejde, že cíti, že ho to prestáva baviť, nevidí v tom význam či nemá motiváciu, ale ono to po čase prejde a človek sa k tomu opäť rád vráti.

KM: Venovali ste sa aj iným športom ?

PP: Ako som už spomínal, hrával som hádzanú, basketbal, futbal, dá sa povedať - všetky druhy športov. Aj školu som reprezentoval väčšinou vo všetkých športoch.

KM: Na akom poste ste hrali v hádzanej ?

PP: Väčšinou pravé krídlo, pravá spojka, dokonca aj stredná spojka, čiže ja som bol taký ľavoruký univerzál. Ale najčastejšie som hrával na poste pravej spojky.

KM: Kedy ste si uvedomili, že sa chcete venovať naplno práve hádzanej ?

PP: Keď som mal asi 15 alebo 16 rokov. Zistil som, že človek si tým dokáže zarobiť nejaké peniaze, dostať sa do sveta, zahrať si kvalitné ligy. Mal som svoj sen a som rád, že sa mi splnil. Od 16 rokov som hral za mužov a potom to už išlo nejak samo.

KM: Kedy ste sa presadili v zahraničí a kde?

PP: Mojím prvým zahraničným klubom bol Baník Karviná, kde som získal titul majstra Československa, teda federálny titul a Český pohár. Potom som už išiel do krajín ako Island, Španielsko a Izrael.

KM: Ktorá krajina sa Vám najviac páčila z hľadiska kultúrnych a prírodných pamiatok ?

PP: Z hľadiska kultúry a mentality ľudí určite Španielsko, hral som tam najdlhšie- viac ako 9 rokov- a vystriedal som tam niekoľko veľkých miest (klubov). Mentalita, ľudia a strava, prakticky všetko mi tu veľmi chýba.

KM: Ktorému športu okrem hádzanej fandíte ? Vediete k športu aj svoje deti ?

PP: Rád si pozriem dobrý futbal, basketbal, lyžovanie, skrátka, všetky športy. Nič mi nie je cudzie. Ale, samozrejme, sú aj športy, ktoré pozerávam menej. Moje deti už vedia plávať, lyžovať, chodili na gymnastiku, takže základy majú dobré.

KM: Čo si myslíte o vzťahu deťoch k športu v súčasnosti ?

PP: Myslím si, že obrovský problém je najmä v rodičoch, pretože, pokiaľ dieťa nemá vzor, nevidí doma, že je to prirodzené, tak ako sme mali my, tak je tá cesta k športu určite ťažšia. Je obrovská skupina rodičov, ktorá si neuvedomuje, že počítač, tablet či mobilný telefón nie je najlepšia možnosť. A my sa potom čudujeme, že deti vyzerajú tak, ako vyzerajú. Vyše 12 000 detí na Slovensku vo veku 6 – 14 rokov má momentálne obezitu.

KM: Prečo práve naše gymnázium ? Prečo ste sa rozhodli pracovať v školstve ?

PP: Vždy ma to nejak ťahalo k telesnej výchove, preto som si vybral športové gymnázium v Bratislave, po jeho skončení som sa ihneď dostal na FTVŠ, kde som študoval kombináciu učiteľstvo TSV a trénerstvo hádzanej. Vyštudoval som teda za učiteľa a prišlo to akosi prirodzene. Po skončení hráčskej kariéry som sa tomu začal venovať a môžem povedať, že ma to chytilo a baví ma to.

KM: Učíte aj predmet UKL. Čo sa Vám páči na slovenskej kultúre a v čom je rozdielna oproti tej zahraničnej ?

PP: Musím sa priznať, tým že som bol dlhé roky v zahraničí, tak Slovensko takmer vôbec nepoznám. Ale poznám niekoľko miest -Bratislavu či Bojnice. So ženou sme sa rozhodli, že budeme deti brávať počas víkendov na výlety po Slovensku. V Španielsku sme si toho pochodili naozaj veľa, takže trošku sa hanbím (smiech).

KM: Na škole máme niekoľko úspešných športovcov, čo by ste poradili im, ale i ostatným deťom ohľadom športu?

PP: Aby si každý išiel svojou cestou, každého to ťahá inam, každý má inú predstavu či ciele. Ja, keď som povedal doma, že chcem ísť na športové gymnázium, mama sa ma bála pustiť. No s odstupom času sama priznala, že to bolo skvelé rozhodnutie.

Ďakujeme pánovi profesorovi za rozhovor a prajeme mu veľa šťastia a trpezlivosti na našom gymnáziu. 