Piatok trinásteho

14.12.2024 16:56
Vzťahy

Autor : Sofia Lofflerová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na články autora

 Bol chladný decembrový deň. Padajúce snehové vločky vytvárali na chodníkoch hustú pokrývku a studený vietor vnášal červeň do líc okoloidúcich. Z mestského rozhlasu sa ozývalo It’s beginning to look a lot like Christmas. Vzduchom sa niesla sviatočná vôňa.

,,Môj obľúbený čas roka,” pomyslela som si. Prechádzala som pomedzi stánky a nasávala zimnú atmosféru s horúcim punčom v ruke. ,,Len keby tu bol…”

Z myšlienok ma vytrhol zvučný hlas: ,,A teraz na pódiu privítame naše najmenšie Lucie!”

Stislo mi srdce. ,,Vôbec som si neuvedomila, že dnes je piatok trinásteho.”

,,Celkom magické, však?” ozvalo sa za mnou.

,,Myslela som, že si to hovorím v duchu,” šepla som staršiemu pánovi.

,,Prečo vyzeráte tak smutne, slečna? Patríte nebodaj aj vy k tým, čo veria, že tento deň prináša smolu?”

Trpko som sa zasmiala. ,,Ale kdeže, pane,” začala som, ,, práve naopak. V piatok trinásteho som stretla svoju životnú lásku.”

,,Prečo teda rozprávate so slzami na krajíčku?”

,,James, môj priateľ, je už dva mesiace v Afrike. Pomáha tým, ktorí to potrebujú. Je skvelý lekár, ale ešte lepší človek.”

,,Úplne s vami súhlasím. Kiežby bolo na svete viac takýchto ľudí.”

,,Len by som si priala, aby sa už vrátil.”

,,Nebojte sa,” povedal povzbudzujúco, ,,ešte je dosť času na vianočné zázraky.” Pohľad mu skĺzol kdesi za mňa. ,,Myslím, že niekto očakáva vašu prítomnosť,” povedal so šibalským úsmevom.

Zvedavo som sa obzrela. Svet sa akoby zastavil.

,,James!” zvolala som nadšene.

,,Ahoj, láska. Hádam si nemyslíš, že by som si nechal ujsť naše výročie.”

Hodila som sa mu okolo krku. ,,Toto je ten najkrajší darček, aký som si mohla priať.”

Vtisol mi sladký bozk na pery. ,,Poďme sa prejsť.”

,,Na naše miesto?” spýtala som sa, aj keď som tušila odpoveď. Je to už tradícia.

,,Presne tak,” povedal nostalgicky, ,,tam, kde to celé začalo.”

O pár minút sme už kráčali k drevenej lavičke. K veľmi špeciálnej lavičke.

,,Pamätáš na naše prvé rande? Bol to úplný…”

,,...trapas,” dokončila som so smiechom.

,,Ale nič by som nezmenil.”

,,Aha,” ukázala som na roh lavičky, ,, stále tu je.”

,,Samozrejme. Je silné ako naša láska,” prehovoril s pohľadom upretým na vyryté srdiečko s písmenami A+J uprostred.

,,Aký romantik,” pobavene som ho štuchla do rebier.

James sa začervenal a dlaňou nervózne prechádzal po niečom ukrytom vo vrecku bundy

A vtedy mi to došlo. Ten prekvapujúci príchod, spomínanie a vrúcne objatia. Panebože, on ma chce požiadať o ruku?!

Akoby čítal moje myšlienky, pokľakol na jedno koleno. ,,Avery, ťaháme to spolu už sedem rokov a si to najlepšie, čo sa mi v živote prihodilo. Urobíš ma tým najšťastnejším mužom na svete a vezmeš si ma za…?”

Nenechala som ho dopovedať. ,,Áno, áno, stokrát áno!”

Viditeľne mu odľahlo a nastokol mi prenádherný prsteň. Sadol ako uliaty.

Piatok trinásteho. Pre mnohých obávaným dňom. Pre mňa dňom rozprávkovým. ,,Aký paradox,” prebehlo mi mysľou.

Prebral ma budík. Otrasný spôsob zobudenia sa. Radostne som sa pozrela na svoj prstenník, no úsmev mi zamrzol na perách.

Ale niee! Celé sa mi to iba snívalo! Vzdychla som si a zobrala do ruky mobil.

13.12 - stálo na displeji. Schuti som sa zasmiala a pomyslela si: ,,Hmm, možno ma dnes naozaj prekvapí.”

Lenže, keď som klikla na Jamesovo meno, čakala na mňa správa: ,,Avery, mrzí ma to, ale musíme sa rozísť.”