Bol to deň namáhavý a dlhý, preto som sa do postele veľmi tešila.

,,Neverím, že prešlo toľko hodín, odkedy som naposledy spala, hneď to musím zmeniť,“ povedala som si, ako som sa chystala do postele. Bola som taká unavená, že som do pár minút zaspala.

Už dlho som si spánok neužila tak, ako v túto noc. Nechcela som sa prebrať, no niekto mnou jemne zatriasol. Otvorila som oči. Neverila som, čo vidím, lepšie povedané, koho vidím. Pretrela som si rukami oči a štipla sa do ramena, aby som sa presvedčila, že nesnívam. No naozaj stál predo mnou. Zaklínač Geralt, tak, ako som si ho vždy predstavovala.

,,Už bolo načase,“ povedal Geralt svojim hlbokým hlasom a išiel otvoriť okno.

Až vtedy som si uvedomila, že som v nejakej sklenenej izbe. Okrem okien bol zo skla aj jednoduchý nábytok a luster. Netušila som, čo to má znamenať. Postavila som sa.

,,Kde to som?“ opýtala som sa zmätene Geralta.

,,Sama sa pozri,“ povedal a ukázal von z okna.

,,Takže, najprv ty a teraz papierové mestá, toto je ale zvláštne,“ povedala som, stále nechápajúc, čo sa okolo mňa deje. Ale naozaj, vonku bolo všetko z papiera.

,,Vitaj v knižnom svete,“ vypustil zo seba Geralt, ako keby to bola tá najbežnejšia vec, akú kedy vyslovil.

Mala som na jazyku veľa otázok, no skôr než som stihla čo len jednu povedať, prudko sa otvorili dvere.

,,Geralt! Geralt! Nesieme nové príbehy z Avonlea a zo života suseda Adama!“ zvolali naraz dievčatá, ktoré vbehli do miestnosti.

,,Neverím, vy ste predsa malé ženy, nemám pravdu?“ začala som si spomínať na knihy, ktoré som za svoj život čítala a pomaly som začala spracovávať, že som naozaj v knižnom svete.

,,Samozrejme, že sme. A ty si kto?“ odpovedala Jo. ,,

Volám sa Lana. Som....kamarátka Geralta, “ povedala som neisto.

,,Ty si ale sebavedomá žena!“ povedala Beth a s obdivom sa na mňa pozerala.

,,Geralt totižto tvrdí, že žiadnych kamarátov nemá. Vedela som, že klame, hneď od začiatku mi to bolo jasné,“ povedala Amy a so zvrašteným čelom sa na zaklínača pozrela.

,,Čitala som novú knihu o Šinrin joku, je to vlastne staré japonské umenie lesnej terapie,“ povedala Meg, aby zmenila tému a nevinne sa usmiala.

,,To je super, Meg,, ostatní si o tom určite radi vypočujú viac, ale ja musím utekať za Percym, máme sa stretnúť v najvyššej veži, vraj mi chce niečo ukázať,“ povedala netrpezlivo Jo a otvorila dvere na odchod.

,,Za Percym? Myslíš za Percym Jacksonom?“ rýchlo som povedala, aby som zastavila Jo.

,,Poznáš nejakého iného Percyho?“ povedala Jo ,,Pretože ja nie.“

,,Mám možnosť sa stretnúť so synom jedného z bohov Olympu, nedokážem tomu uveriť. Prosím, predstavíš mi ho?“ prosíkavo som na ňu uprela zrak.

,,Veľmi rada. Aspoň ti môžem po ceste prečítať moje nedokončené príbehy!“ zvolala Jo, chytila ma za ruku a ťahala preč.

Po ceste do najvyššej veže mi Jo vysvetľovala, ako veci fungujú v tomto svete.

,,Je to tu ako v každom inom knižnom svete, nič špeciálne. Žijeme tu my, knižné postavy a občas nás niekto z tvojho sveta príde navštíviť. Občas sa tadiaľto preženie pustošiaca smršť alebo snežná búrka, ale inak, ako vravím, nič špeciálne. A my ,ľudia, sme tu inak normálni,“ zadýchane mi vravela popri tom, ako sme utekali po schodoch do veže.

Ústa sa jej nezatvorili, celý čas mi niečo vravela. ,,Ešte ti musím povedať o 101 veciach, ktoré som sa naučila na architektúre,“ a začala ich menovať.

Našťastie sme sa dostali k veži skôr, ako sa stihla dostať po piatu vec.

,,V našom knižnom svete je celá budúcnosť architektúry v 100 budovách,“ uzavrela tému architektúry touto vetou.

Stáli sme pred mohutnými drevenými dverami. Bez klopania sme vošli dnu.

,,Kde toľko trčíš? Už som si myslel, že ani neprídeš,“ povedal Percy bez toho, aby sa nám otočil tvárou.

,,Posielala som listy do neba!“ zvolala Jo bez rozmyslenia, aby zakryla naše meškanie.

,,Touto výhovorkou si sa naozaj prekonala, Jo,“ povedal Percy a otočil sa k nám.

,,A kto je zase toto? Ďalší človek z inej reality?“ povzdychol si, no usmial sa a podal mi ruku na zoznámenie. ,,Som Percy,“ povedal.

,,Áno, ja viem. Teda, ospravedlň ma, volám sa Lana,“ rýchlo som zo seba vypustila.

,,Teší ma, že ťa spoznávam,“ odpovedal s úškrnom na tvári.

,,No, čo je tá dôležitá vec, ktorú si mi chcel ukázať?“ opýtala sa netrpezlivo Jo.

,Je to, lepšie povedané, darček,“ hanblivo povedal Percy s jemným rumencom na tvári.

,,Pamätáš si, keď som ti na Vianoce povedal - niečo si želaj?´ Tak tu to je, predmet, s ktorým pochopíš umenie vojny,“ povedal a spoza chrbta vytiahol podlhovastý predmet, zabalený do hodvábnej látky.

,,The sword of Shannara!“ nadšene zvýskla Jo a rýchlo objala Percyho. ,,Nevieš si predstaviť, aká som vďačná. Ale, ako sa ti ho podarilo získať? Veď je to jeden z najvzácnejších predmetov pochádzajúcich z nášho sveta,“ rýchlo dodala Jo.

,,Najprv som si musel vypočuť, aké príhody a zázraky padlých svätých zažil Hádes, pretože som si myslel, že mi potom meč požičia. Lenže na záver dlhého rozprávania sa mi zveril, že ho požičal Achillovi, aby mohol vyhrať nejakú nepodstatnú vojnu,“ začal vysvetľovať Percy.

,,Takže som musel nájsť Achilla, vysvetliť mu, že som ten meč niekomu sľúbil a po dlhom vysvetľovaní a vypočutí spevu a Achillovi v jeho vlastnom podaní mi ho naozaj požičal,“ dodal Percy na záver.

,,Je to dar lásky,“ neudržala som sa.

,,Čo!?“ vykríkli obaja naraz.

,,Je to jednoduché, Jo,, existuje 5 jazykov lásky a tvojím jazykom lásky je prijímanie darov. Keďže sa s Percym už dlho poznáte, po čase to zistil,“ snažila som sa objasniť situáciu.

,,Vraví Lana pravdu?“ opýtala sa Jo jemne.

,,Áno,“ jednoducho odpovedal Percy.

,,Každý má právo na lásku, nemusíte sa za to hanbiť. Ja vás už nechám samých, cestu späť hádam nájdem sama,“ povedala som a usmiala sa.

 ,,Ďakujem, Lana, že si povedala to, čo som ja sám nedokázal,“ povedal Percy a priateľsky ma objal.

Odišla som. Cestou späť za Geraltom som sa pozrela na veľké kukučkové hodiny na chodbe. Ukazovali polnoc.

,,To nie je možné, veď ešte len pred chvíľou som sa zobudila a slnko ešte len vystúpilo na oblohu,“ pomyslela som si. Po chvíli som všetko pochopila. ,,Midnight sun,“ povzdychla som si a spomenula na jednu z najhorších kníh, akú som kedy čítala. Už mi to ani neprišlo zvláštne. V tomto svete je všetko možné.

Ďalej som sa prechádzala chodbami. Na stenách som videla veľa zvláštnych vecí. Napríklad Zákon svorky napísaný na desaťmetrovej stene, atómové návyky, ktoré máme využiť pri zásahu atómovými bombami či fotky, na ktorých sú vily na Slavíne. Už som bola takmer pri sklenenej izbe, keď som zbadala pohyblivý obraz a na ňom Harryho Pottera. Tvárila som sa, že som si ho nevšimla.

No on sa spýtal: ,,Máš radšej knihu Harry Potter a Tajomná komnata alebo Harry Potter a väzeň z Azkabanu?“

,,Mám radšej knihu Divergencia,“ povedala som sarkasticky a usmiala sa naňho.

Pokračovala som v ceste, no v diaľke som stále počula Harryho, ako vykrikuje. ,,Ale ja som vyvolený! Ja som najlepší!“

Nereagovala som už na to. Vkročila som naspäť do sklenenej izby. Geralt stál pri okne.

,,Už si späť, ako počujem,“ povedal potichu.

,,Myslím, že by som sa mala vrátiť späť do môjho sveta,“ povedala som previnilo.

,,Máš pravdu, poviem ti, ako na to. Stačí, keď si ľahneš naspäť do postele, zavrieš oči a predstavíš si, že si doma. Je to jednoduché,“ povedal.

,,Bude mi za vami smutno, za všetkými. Ale Geralt, mám pocit, že sa vyhýbaš emóciám, pretože máš čerstvo zaplátané srdce. Mám pravdu?“ snažila som sa povedať bez sĺz.

,,Raz sem prišla jedna pozoruhodná žena a porušil som pravidlo zaklínača. Zamiloval som sa. Po čase odišla a ja som si sľúbil, že sa už nikdy nezamilujem,“ so slzami v očiach povedal.

Objala som ho na rozlúčku. ,,Naozaj mi budete chýbať,“ plač som už nevedela zadržať.

,,Možno sa ti podarí vrátiť sa. Stačí, keď si pred spaním predstavíš, že sa zobudíš tu.“

Ľahla som si do postele. ,,Rada som ťa spoznala, Geralt z Rivie.“

Zavrela som oči. Predstavila som si, že som doma. A naozaj som aj bola.