Film „Obyčajná tvár“ som pozerala už dávnejšie, no vždy si ho rada pozriem ešte raz.Veľmi sa mi páči herecké obsadenie, ale hlavne jeho posolstvo, myšlienka...

August Pollman je 10 ročný chlapec, ktorého život je ťažký a smutný. Keď sa narodil, lekári mu nedávali žiadnu šancu na prežitie. No on prežil a naučil sa žiť s hrozným hendikepom. Kvôli nemu má znetvorenú tvár. Už ako malé dieťa absolvoval až 27 operácií, no žiadna z nich mu neumožnila vyzerať ako všetky zdravé deti v jeho veku. Auggie miluje Hviezdne vojny, vesmír, astronautov a všetko, čo s tým súvisí. On sám sa hanbí za svoj vzhľad a bojí sa, ako ho bude vnímať jeho okolie, preto často nosieva prilbu astronauta. Ukrýva sa v nej pred svetom...Trápi ho, že z neho majú ľudia strach a zďaleka ho obchádzajú. Našťastie cíti veľkú podporu zo strany rodičov Isabel a Nata Pollmanovcov a sestry Olivie. Keď po prvýkrát nastúpi so školy, do 5. ročníka, zažíva nepríjemný posmech nových spolužiakov, spoznáva svojich učiteľov, no zoznámi sa aj s prvými ozajstnými kamarátmi Jackom a Summer. Práve oni dvaja ako prví nájdu v sebe odvahu prihovoriť sa tomu zvláštnemu chlapcovi so zjazvenou tvárou. A vtedy zistia, že je to vlastne celkom fajn chalan – bystrý, vtipný, úprimný, dobrý, milý ... Jednoducho - úplne normálny.  Postupne aj ostatní zistia, že na strach alebo výsmech nemajú dôvod. A získajú tak kamaráta možno aj na celý život...

Ja som si z tohto filmu zobrala do života jednu dôležitú myšlienku: „Nesúďme ľudí podľa vonkajšieho výzoru, ale podľa toho, akí sú zvnútra“.

Čo myslíte? Nie je tento film aktuálny práve v dnešnej dobe? Veď aj dnes máme tváre zakryté rúškami a nie je nám z celej tváre vidno nič iné, len oči. A keď sú tie úprimné, človek je hneď krásny.

Pevne verím, že keď sa táto strašná pandémia skončí, zoberieme si z nej aspoň ponaučenie a už nikdy viac nebudeme druhých odsudzovať (alebo posudzovať) podľa toho, ako vyzerajú.