Po neznesiteľnom hluku nastalo zrazu ticho. Z našej kolónie som zostala len ja a kopa šrotu. Všade sa povaľovali roboti. Prechádzala som po nich a hľadala niečo funkčné, čo by sa mi mohlo hodiť.

- „Ja musím v tejto divočine prežiť“, hovorila som si na povzbudenie. Triasla som sa ako keby mrzlo a pritom bol horúci deň. Strach som utlačila kamsi do kúta a sústredila som sa na hľadanie. Podarilo sa. Našla som funkčný dron.

- Zoberiem ho domov. Domov?! Ja nemám domov! Nemám vôbec nič!

Hodila som sa na zem a revala ako malé decko. Pod sebou som zacítila pohyb. Hýbalo sa to stále viac. Rýchlo som vstala. Zaslzenými očami som dokázala rozoznať postavu a svietiace oči.

- „Robot! Ty si robot!“, vykríkla som.

- Som ľubot, nová generácia ľudských robotov.

- Ty patríš k tým, čo spískali toto tu?

- Asi áno. Neviem.

- To je jedno. Potrebujem pomoc, sama to nezvládnem.

- Ako sa voláš?

- Som ľubot, nová generácia...

- Stop! Budeš Plechovka. Super meno pre kopu plechu čo rozpráva, nie?

- No, neviem. Asi áno. Plechovka je super.

Pomohla som jej vstať a išli sme hľadať úkryt. Prešli sme celým poľom plechoviek. A nič.

- Som smädná. Už nevládzem.

- Nájdem batériu a napiješ sa.

- Ty dutá plechovka, ja som človek! Človek, človek, človek...

- Vyhľadávam...vodu... Najbližší zdroj je v oblakoch. Môj raketový pohon nefunguje.

- Máme dron. Vieš ho opraviť?

-Jasnačka! Kopni to sem!

- Potrebujem z toho urobiť vznášadlo, Plechovka.

Robila na tom asi pol dňa. Spájala, zvárala, nitovala,... zakrútila sa mi hlava. Pred očami mi tancovali ľudia v krásnych róbach. Počula som hudbu. Vznášala som sa v jej rytme.

- Človek, človek, človek! Pozri!

Nemala som sa pozerať.

- Do kelu zeleného! Ty fakt v tej plechovej hlave nič nemáš! Prečo si ma dala na to vznášadlo?

- Skúšam, či funguje.

- No super, prečo nie si na ňom ty, ale ja?!

- Podľa mojich výpočtov by so mnou nevyletel.

- Daj ma dolu!

- Nemôžem. Ovládanie je hore.

- Ďakujem pekne. Ukážka umelej inteligencie. Čo si človek neurobí, to nemá.

- Musíš sa postaviť na krídla. Vpredu je ovládací panel.

- Robíš si srandu? Prečo na tom ležím?

-Ty si spala, položila som ťa na vznášadlo a zapla ho. Musela som ho vyskúšať.

Horko ťažko som sa postavila a prevzala som kontrolu nad vznášadlom. Vyletela som do oblakov a nabrala si vody do dlaní. Osviežila mi dušu.

- Nájdi mi nádobu na vodu, - zakričala som Plechovke.

Podala mi hlavu robota. Nabrala som si plnú hlavu vody a pristála som.

- Kde to som? Plechovkááá... 

Bola mi zima. Nebol to strach, ale mráz. Vznášadlo som ťahala za sebou. Hlavu s vodou som si zavesila na krk. Voda mi cestou zmrzla na kosť. Hlavu som hodila o zem a kúsok ľadu som lízala ako malé dieťa lízanku. Stmievalo sa. Slnko zapadalo a posledné lúče sa na niečom zatrblietali. Išla som na to miesto a stála tam obrovská rastlina. Trblietali sa na nej obrovské kvapky rosy. Urobila som do nej dieru a skryla sa dnu. Zatvorila som oči a vznášala som sa v rytme akejsi piesne. Otvorila som oči a pieseň stále znela.

- Čo je to? Niekto tu hrá?

Poobzerala som sa okolo. Všade boli gigantické rastliny. Išla som zobrať vznášadlo, že si pozriem okolitú krajinu, ale spadla som na nos.

-Plechovka? Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala?

Nič. Tak som do nej kopla. Rozsvietili sa jej oči a postavila sa.

-Človek, človek, človek! Našla som ťa! Smiala sa pritom cez slzy a silno ma stískala.

- Kamarátka moja, - povedala som so slzami v očiach.

- Ja som ľubot 83560011326, nie kamarátka!

Odstrčila ma od seba. V jej očiach som videla vlastnú hrôzu. Pomaly sa ku mne približovala. Zrazu mi bolo príšerne smutno. Rozplakala som sa. Plechovka si sadla ku mne. Vtedy sa spod zeme niečo vyhrabalo. Malé čudo sa ponaťahovalo, skočilo na plechovku a začalo vyhrávať.

- Gryllus campestris.

Usmiali sme sa na seba. Vstali sme a začali sme tancovať v rytme hudby. Vznášali sme sa ako na krídlach drona.