Bolo krásne slnečné počasie, a tak sme sa s rodičmi vybrali na prechádzku.

Kráčali sme po lese, ktorý vyzeral ako v rozprávke. Obdivovali sme krásnu jesennú farebnosť stromov a spev vtákov. Zrazu mamina zvolala: „Poďte sa rýchlo pozrieť!" Pribehli sme k nej a neverili vlastným očiam! Na mäkučkej trávičke pod stromom spala malá zebra. Vykríkol som: „Tá je ale krásna!" Vtom sa zobudila a vystrelila ako šíp. Celým lesom preletela ako rýchlik a už jej nebolo. Začali sme za ňou utekať. Doviedla nás do jej domova. Bola to malá osada, kde domy mali postavené z prútia a slamy. Ľudia bývali spolu so zvieratami. Vládla tu chudoba. Obyvatelia nás vrúcne privítali. Cítili sme sa ako členovia rodiny. Celou osadou sa rozlieval pokoj a súdržnosť. Keď sa začalo stmievať, vedeli sme, že je čas vrátiť sa naspäť. 

 Cestou domov sme stále premýšľali, či sme sa naozaj na chvíľku neocitli v nejakej rozprávke.