„Byť, či nebyť?“ tento výrok použil slávny William Shakespeare vo svojom diele Hamlet. Síce to vraví hlavný hrdina, no častokrát sa zamýšľam nad tým, či práve William nebol v situácii, v ktorej si on sám kládol túto otázku „Byť či nebyť?“ Pretože, každý jeden z nás, ktorí žijeme na tomto svete, zažívame chvíle, v ktorých aj nám zíde na um tá istá otázka. Občas sa samej seba pýtam, vari mi stoja moje strasti za takúto mrazivú otázku? Vari by som nemala byť vďačná za to všetko, čo mám? A vtom, príde záblesk, bez ktorého by ma táto otázka strašila ako nočná mora. Záblesk v tvare „ ísť či neísť ?“ Otázka, pri ktorej si uvedomím, že nech sa stane čokoľvek, musím vstať a kráčať ďalej. Nuž, neviem, čo by sa stalo z Hamleta, keby si aj on kládol tú moju otázku. Ale jedno viem, mňa posúva pomalým aj keď tŕnistým krokom vpred.Kto som, ešte stále neviem. Stále mám pocit, že sa hľadám a tuším, že to bude ešte pár chvíľ trvať, kým zistím, kto naozaj som. Na otázku, kam patrím, odpoviem asi tým, že ešte nikam, ale určite nie k tej vrstve ľudí, ktorí majú svoje priority na každovíkendovej párty, na dne pohárika, či k ľuďom, čo skúšajú úplne všetko, asi viete, čo tým myslím... Možno je to aj tým, odkiaľ pochádzam... Pochádzam z rodiny, kde mi vštepovali úprimnosť, zodpovednosť, vlastnosti ako odpúšťanie či ľudskosť. Aj keď o nás Rusínoch sa vraví, že sme dosť drsní, myslím si, že to až tak nie je. Skôr by som to nazvala temperamentom. Žijem v malom mestečku zvanom Sobrance. Častokrát sa zamýšľam nad tým, ako mám vnímať svet vôkol seba. No niekedy neviem, ako reagovať na určité situácie, ktoré sa dejú. Jednoducho to nejde. Avšak, keď viem niečo zmeniť, čo mi v mojom okolí vadí, tak sa o to snažím zo všetkých síl. Aj tak som len malý človiečik medzi tými ostatnými miliardami ľudí, ktorí tu na zemi žijú rovnako ako ja. Možno raz budem pre tento svet dôležitá, no zatiaľ som dôležitá len pre ľudí, ktorí ma majú vo svojom srdiečku.Každý má odo mňa veľké očakávania, niekedy sa toho až ľakám. Ľakám sa pocitu, že ich sklamem, aj keď viem, že častokrát to tak nie je, ale predsa je tu ten pocit... Z mojich „naj“ schopností je spev a hra na husliach. Tento svoj dar sa snažím predávať ľuďom za tú najkrajšiu menu, a to radosť a úsmev na ich tvári.No to, čo by som potrebovala, je získať schopnosť krajšieho kreslenia, keďže študujem to, čo študujem... Mojou hlavnou rolou je byť dobrou staršou sestrou. Je to dosť ťažké, lebo častokrát zlyhávam... No občas sa to mení a ja sa stávam pre moju sestričku aj druhou mamou.Jediné právo, ktoré má pre mňa najdôležitejší význam, je právo na život. Ja ho mám a som zaň vďačná. Čo sa týka mojich povinností, tak je to škola, úlohy, upratovanie a všetky bežné veci, ktoré patria k bežnému životu teenagera.Zodpovednosť pre mňa značí synonymum povinnosti. Čiže tu sa tieto dve veci u mňa zhodujú.

Dáša  2.C