Posledný deň som mal zmiešané pocity. Tešil som sa už domov a súčasne som bol smutný, že odchádzam.

Ráno sme sa snažili s mojimi spolubývajúcimi Dávidom a Lukášom upratať izbu a napchať všetko do kufrov. Okolo desiatej sme sa boli rozlúčiť s Grékmi, ktorí odchádzali skôr a Rumunmi, ktorí nás ešte prišli posledný krát pozdraviť. Museli bežať do školy, pretože sa učia popoludní kvôli menšej kapacite školy. Po dobrom obede v blízkej reštaurácii prišiel autobus a odviezol nás na letisko. Cesta prebiehala podľa plánu a celkom som sa tešil, že prilietame načas. Mali sme totiž obavy, že ak zmeškáme autobus, tak nestihneme posledný vlak domov. Tešil som sa predčasne. Čakali sme viac ako štvrť hodiny, kým otvoria lietadlo. Vraj nemali pre nás schody. A tak sme náš autobus zmeškali. Našťastie, o pol hodiny šiel ďalší. Bol to Expres do Bratislavy a tak, po svižnom presune daždivým hlavným mestom, sme s prehľadom vlak do Žiliny stihli. O pol noci sme boli opäť v Skalitom. Rád spomínam na chvíle strávené v Rumunsku a hlavne na svojho rumunského kamoša Andreja a jeho rodinu. Mali taký netradičný koníček- zostavovali vlastné autá. Páčilo sa mi v ich rodine a užil som si debaty s nimi na prechádzkach mestom. Musím povedať, že sa mi páčil celý program: aktivity v škole i mimo školu, basketbal, hrady, múzeá, no proste všetko.

Z mojej strany to bol úplne ten najlepší výlet na akom som kedy bol.