Malé ženy. Klasika od Louisi May Alcott. Dovolím si citovať Marka Twaina: „Klasika – kniha, ktorú ľudia chvália, ale nečítajú.“ Tento dvojdielny román, popisuje, aký život žili ženy, ale aj celkovo ľudia v 19. storočí.

Osobne nečítavam klasické romány, ale vôbec neľutujem, že som si román Malé ženy prečítala. Veľmi ma zaujal nielen dejom, ale aj štýlom, akým je napísaný. Keďže má už vyše 150 rokov, je samozrejmé, že aj bude písaný inak, ako sa píšu knihy v súčasnosti. Niektoré slová a slovné spojenia sú zastarané a aj vyjadrovanie má čaro staršej, slušnejšej doby. Preto sa podľa mňa človek počas čítania viac vžije do príbehu a času, v ktorom sa odohráva.

Hneď na začiatku sa zoznámime so štyrmi hlavnými hrdinkami, sestrami Marchovými. Najstaršou, romantičkou Margaret “Meg“, neskrotnou rebelkou Jo (skratka od Josephine), krehkou, milou (mojou obľúbenou) Beth a najmladšou, rozmaznanou Amy. Taktiež spoznáme ich mamu, pani Marchovú, otca pána Marcha, ktorý je však na vojne a pomocníčku v domácnosti Hannah.

Podľa mňa, síce hlavné postavy sú všetky „Malé ženy“, ústrednou z nich je Jo. Jej pocity a myšlienky sú tam častejšie vyjadrované, ako myšlienky a pocity jej sestier. No nie je to prekvapením, keďže je autorkiným alter ego. Jej sestry a rodičia boli predlohami Joinej rodiny. Jo je podľa mňa postava, ktorú si obľúbi každý, kto si knihu prečíta. Jej dobrodružná povaha, zdravý sedliacky rozum a zmysel pre humor sú veľmi sympatické.

Najkrajšie je pozorovať osobný vývin každej postavy.

Amy bola rozmaznaná, dbala na svoj vzhľad a aby sa správala ako pravá dáma. Už v útlom veku hovorila o tom, že si musí vziať bohatého muža, aby mohla žiť v prepychu a pomohla rodine dostať sa z chudoby. No počas rokov sa naučila nestarať len o vonkajšiu krásu a že vydať sa do chudoby s láskou je lepšie ako do prepychu bez lásky. Čo je lekcia, ktorá nezostarne nikdy a vždy bude platiť.

Jo bola jej pravý opak. Jej snom bolo napísať úspešnú knihu. Nechcela sa v živote na nikoho spoliehať, ale byť úplne samostatná. Po láske začala túžiť, až keď videla šťastný manželský život svojich sestier. Začala naplno pociťovať samotu.

Meg odmala túžila po rodine. Vždy sa starala o svoje mladšie sestry. Keď už mala vlastnú rodinu a deti, zistila, že na domácnosť a výchovu nemusí byť sama a je potrebné sa o povinnosti podeliť. Inak aj zdanlivo šťastnej rodine môže hroziť rozpad.

Pri postave Beth platí príslovie: Zdravý človek má tisíc prianí, chorý len jedno. Temnú stranu života nám autorka ukázala práve na tejto postave a jej tragickom konci.

Vďaka tejto knihe sa na svet pozerám trochu inak. Uvedomujem si rozdiely medzi snami, prioritami a cieľmi dievčat v minulosti a teraz. Po prečítaní knihy som zistila, že po láske a šťastnom živote ľudia túžia odjakživa. Tento sen a cieľ sa u ľudí nikdy nezmenil.

Kniha obsahuje veľa ponaučení, a preto si myslím, že každý by si ju mal v živote aspoň raz prečítať.

Toto je pohľad Lili Vargovej z 8.A, takto by aj ostatným chcela sprostredkovať svoje čitateľské zážitky.