Som človek ako každý iný, ale predsa výnimočný, lebo každý má svoje miesto a svoj význam na tomto svete. Pochádzam z dediny na východnom Slovensku a moje korene siahajú len do okolitých dedín. Žijem v dome s rodičmi, súrodencami a starou mamou, hoci už druhý rok som 5 dní z týždňa v Košiciach na internáte. To, že som v internáte, sa dosť odzrkadľuje doma, ale všímam si aj osobné zmeny. Je iné žiť na dedine a iné v meste. Niekto povie, že už som si zvykla, no ja si ešte stále zvykám. Ale, čo som si vybrala, tak to mám. Keď sa tomu chcem venovať aj naďalej, tak sa s tým musím popasovať. Všetci do mňa vkladajú obrovské nádeje, no ja mám na to iný názor. Aj keď som v niečom dobrá, tak sa podceňujem alebo si dávam nereálne ciele, ktoré sa snažím za každú cenu dosiahnuť. Keď mi to nevyjde, tak som zo seba sklamaná a hnevám sa na seba. Viem, aké sú moje nedostatky, no aj tak s tým nič nerobím.

Keďže architektúra blízko súvisí s umením, tak by som sa mu mala viac venovať a keďže si to vyžaduje aj komunikáciu s ľuďmi, tak by som sa mala viac rozprávať. No ja nie som zhovorčivá a už vôbec nie v spoločnosti cudzích ľudí. Pozorujem na sebe, že hrám na viac strán, podľa toho, ako mi to v danej situácii vyhovuje. Raz som tá, čo všetko vie a cíti sa byť niečo viac, a raz zmením svoju úroveň, len aby som zapadla. Možno to niekto na mne nevidí, ale ja sa poznám. Zabúdam na svoje povinnosti či už ako žiaka, sestry, dcéry, či obyčajného človeka, lebo uprednostňujem moje práva. Niekedy som počúvala všetko to, čo mi povedali, a teraz počujem iba to, čo počuť chcem. Niekedy som myslela na všetko dopredu a teraz robím všetko na poslednú chvíľu. Už pred časom som si povedala, že sa chcem vrátiť k môjmu starému ja, ale niektoré veci sú fajn tak, ako sú, a iné by chceli zmenu. Takže teraz už sa chcem venovať sebe, aby som zistila, kto presne som a čo chcem.

Eva  2.C