Vo vysokom kozube horel oheň. Znudene som sa obracala na koženej pohodlnej pohovke a hľadala spôsob, ktorým by som sa v tento prázdninový nudný deň mohla zabaviť. Nekľud v mojej mysli zaháňal zvuk vetra vonku za oknom. Tento pokojný moment vyrušilo zvonenie našej domácej pevnej linky. S očakávaním niečoho vzrušujúceho som k nemu pribehla a zdvihla ho. Zvyčajne nám naň okrem rodiny nik iný nevolal. Z druhej strany sa ozval chrapľavý hlas: „Zahráme si schovávačku... Ja počítam... Tik, tak, tik, tak... Čas beží.“ S obavami a roztrasenými rukami som ho zložila a vydesená si nahovárala, že išlo iba o hlúpy vtip. Telefón však zazvonil opäť. Najprv som premýšľala, že ho nevezmem, no moja zvedavosť a hnev z narušenia súkromia boli silnejšie než rozumné rozmýšľanie, a tak som to zdvihla. „Tak počúvajte, ak si myslíte, že ma týmto vašim detským divadlom vydesíte, tak ste na omyle!“ sebavedomo som odvetila neznámemu volajúcemu na druhom konci. Chvíľu v telefóne nastalo ticho, po ktorom som si uvedomila, že to dotyčný zavesil. Tento jeho krok ma priviedol do ešte väčšieho hnevu. Vytočená a trochu zmätená som sa posadila späť na pohovku a schmatla najbližšiu knihu položenú na stole pri nej. Na čítanie som sa však nevedela sústrediť. Stále som mala husiu kožu a hnusný pocit z toho, že ma niekto pozoruje. Tento pocit bol čoraz silnejší a silnejší. Z ticha v dome zaznel mne už známy pod kožu sa zarezávajúci hlas:

„Našiel som ťa...“ 

Anna 4.C