Bol raz jeden motýľ, ktorý žil na krásnej lúke s nádhernými kvetmi. Jeden deň sa vybral na tú lúku a sadol si na kvet, prišla k nemu včela a hovorí: ,,Choď preč!“ Ja chcem tento kvet opeliť.“ Motýľ sa iba pozrie a povie: ,, Dobre ale nemusíš byť taký zlý.“ Motýľ vzlietne a ide si sadnúť na ďalší kvet. Po tridsiatich minútach príde k nemu tá istá včela. Včela pokrúti očami a povie nahnevane: ,,Prečo mi vždy stojíš v ceste? Teba to baví?“ Motýľ si vzdychne a povie včele: ,, Nie ja len chcem sedieť na kvete. Ja ti nechcem brániť v tvojej práci.“ Včela začne kričať a povie: ,,Tak choď domov a už sa neukazuj!“ Motýľ smutný vzlietne a vyberie sa domov. Na druhý deň motýľ stretne tú istú včelu, ktorú videl včera. Je pri jazere a opeľuje kvet. Motýľ sa len pozrie a ide svojou cestou. Po chvíli začuje slová ,,Pomóc!“ motýľ, prenasleduje krik. Dostal sa bližšie a keď sa pozrel čo sa deje vidí včelu ako ju naháňa žaba. Včela náhodou spadne. Motýľ išiel plnou rýchlosťou zachrániť včelu. Keď sa k nej dostal, tak si ju dal na krídlo a vysoko vzlietol tak, že ich žaba nechytila. Pristanú na kvete a včele povie: ,,Ďakujem, motýľ zachránil si mi život. Prepáč, že som bol taký odporný k tebe.“ Motýľ sa usmeje a povie: ,,To nevadí, ale keď niekoho chceš poprosiť netreba kričať, stačí sa normálne opýtať.“ Usmeje sa včela a povie: ,,Dobre! Ďakujem ešte raz, že si mi zachránil život, ale ja už teraz musím ísť naspäť do úľu. Ahoj!“ Včela a motýľ sa rozlúčia a motýľ ide naspäť domov s dobrým pocitom a s úsmevom na tvári.

Ponaučenie: V núdzi poznáš priateľa

Autor: Alexandra Štrbová, VI.A