Chiara má 18 rokov. Vyrástla v Los Angeles, no po smrti jej otca sa s mamou presťahovali do New Yorku. Jej mama je úspešná právnička. Celé dni trávila v práci, preto sa Chiara snažila nejako upútať pozornosť. Navonok bola drzá, arogantná a namyslená, no v skutočnosti bola smutná a osamelá. Hoci mala všetko, čo chcela, nemala okrem svojho priateľa Bena nikoho. Myslela si, že keď sa bude zle správať, uprie na seba aspoň pozornosť. No v jeden deň svoje myslenie úplne zmenila...

V jedno slnečné ráno sa zobudila ako v každé iné ráno. Všetko bolo normálne, nič zvláštne sa nedialo. Prišiel po ňu Ben na aute, aby spolu išli do školy. Poobede sa išli najesť do reštaurácie. Keď prišla domov, išla sa učiť. Chiara bola veľmi nervózna, mala tušenie, že sa niečo udeje. No vtom sa stala veľmi zvláštna vec. Zrazu sa pred ňou objavila sebavedomá žena oblečená v čiernom. Tá chytila Chiaru za ruku a vtiahla ju spolu s ňou do tmy. No nič jej nepovedala. Znenazdajky sa ocitli v tmavej komnate, kde stáli tri malé ženy. Jedna bola oblečená celá v žltom, druhá v červenom a tretia v zelenom.

Tie už na ňu prehovorili: ,,Ahoj Chiara! Dovoľ mi, aby som sa ti predstavila. ,,Moje meno je Brigitta. Ukážem ti tvoju minulosť a dôvody, prečo sa správaš tak, ako sa správaš.“

,,Ako to, že poznáte moje meno?“ vykríkla Chiara.

,,Neboj, nechcem ti ubližiť. Áno, tvoje meno poznám práve preto, lebo som víla tvojej minulosti,“ snažila sa ju upokojiť Brigitta.

Podala jej ruku a spýtala sa jej, či je pripravená cestovať na chvíľku späť do svojej minulosti. Chiara odpvedala, že áno. Zavrela oči, a keď ich otvorila, ocitla sa spolu s Brigittou v sklenenej izbe. Chaira zbadala seba ako dieťa, keď sa hrala s otcom.

Pri tom pohľade sa usmiala a potichu povedala: ,,Tu som oslavovala svoje piate narodeniny. Bola som neskutočne šťastná. No nevedela som, že presne o desať rokov neskôr, na moje narodeniny, bude mať otec vážnu autonehodu, pri ktorej zomrie...“.

Chaire zostalo smutno. Pozorovala, ako čas plynul. Keď sa dostali k jej pätnástym narodeninám, úplne sa rozplakala. Pritom ešte videla, ako tam práve jej otec odchádzal z domu a ona ho s úsmevom odprevádzala.

,,Ešte som bola šťastná, pretože som nečakala, čo sa o pár minút stane,“ dodala.

Chiara práve zbadala, ako sa tá nehoda stala. To ju rozplakalo ešte viac.

,,Ako? Ako sa to mohlo stať? Vidíte? Môj otec išiel úplne opatrne a vtom sa tam, ako blesk z jasného neba, zboku objavilo auto, ktoré do neho nabúralo. Akoby nad ním práve v tom momente stál zlý zaklínač!“ kričala zlostne.

Brigitta jej položila ruku na plece, a chcela ju trocha povzbudiť. ,,Vidíš, život je raz taký... nič s tým nespravíme. Ani ty, ani ja... Len bohovia Olympu a Boh vedia, ako veci fungujú.“

Keď sa Chiara aspoň trocha upokojila, tak sa spolu s vílou pozreli na jej šestnáste narodeniny. Tie už boli krajšie. Slzy vystriedal úsmev, pretože našla dar lásky. Priateľa Bena. Jej zaplátané srdce bolo opäť aspoň o trocha šťastnejšie. Chiara sa nad tým pousmiala. Počúvala, o čom sa práve v tej chvíli rozprávala s Benom. Sedeli za stolom, na ktorom bola položená torta so zapálenými sviečkami.

,,Niečo si želaj!“ povedal jej.

,,Nemám si čo želať. Mám teba a to je všetko, čo si môžem priať. Ty si ten najlepší darček, aký som mohla dostať. Ukázal si mi 5 jazykov lásky a možno aj 1000, ktovie... jediné, čo mi chýba, je otec. Ale to už nezvrátim, už sa stalo...“ odpovedala mu Chiara.

Keď to Brigitta počula, chvíľu premýšľala. Potom prehovorila: ,,Hoci si sa tvárila šťastne, asi to v skutočnosti nebolo tak. Tvoj otecko ti stále chýbal a chýba a je to normálne, ver mi... no postupom času sa s tým naučí človek žiť.“

,,Máte pravdu!“ povedala Chiara s úsmevom. ,,Môžem teraz Benovi aj niečo povedať?“ spýtala sa Brigitty.

,,Nie, nie. On ťa nebude počuť a ani vidieť. Vidí a počuje len Chiaru z minulosti. Hoci tu stojíme, ani ty z minulosti a ani Ben nás nevidia. Sme tu len neviditeľné pozorovateľky,“ odvetila Brigitta.

,,Škoda....“ poznamenala Chiara.

,,Náš čas vypršal!“ riekla víla.

Chiara nechápala, ako to myslí, no v tej sekunde ich silná smršť zobrala naspäť do tmavej komnaty. Tam sa jej predstavila druhá víla, Daisy. Ona bola víla prítomnosti a Chairu zobrala pozrieť, ako to vyzerá v súčasnosti, kým ona bola preč. Videli vily na Slavíne a život Adama.

Adam je Chiarin bratranec, ktorého z celého srdca nenávidí. On žije na Slovensku, spolu s jeho rodičmi.

,,Chiara, prečo ho nemáš rada?“ spýtala sa Daisy.

,,Viete, on je slaboch. Nevie si ani obhájiť svoj názor. S takými sa ja nebavím. To je zákon svorky. Mám na viac. Zaujíma sa o architektúru. Naposledy, keď som s ním bola, čítal knihu Budúcnosť architektúry v 100 budovách. To je jeho najobľúbenejšia aj spolu s knihou Atómové návyky. Mne vtedy ponúkol jednu z jeho ďalších obľúbených, a to Zázraky padlých svätých. Už chápete, prečo ho nemám rada? Kto by sa bavil s ľuďmi, čo čítajú také blbosti a ešte k tomu si vo voľnom čase stavajú papierové mestá?“

,, Hmm... ja si myslím, že takíto ľudia sú možno trocha zvláštni, ale inak normálni. Aj Percy Jackson bol odlišný od ostatných a nevadilo to. Aj každý, kto chápe umenie vojny, môže byť zvláštny, ale to je v poriadku. Každý sme iný, a to nás robí jedinečnými. Už to chápeš?“

,,Nie a ani nechcem!“ skríkla naštvane Chiara.

,,Nekrič, prosím ťa!“ upozornila ju Daisy.

Chiara prevrátila očami a otočila sa jej chrbtom.

,,Videla si film Divergencia?“ spýtala sa jej Daisy.

,,Vy neprestanete byť otravná, však?“ drzo poznamenala Chiara.

,,Tak videla alebo nie?“ víla na ňu zvýšila hlas.

„Hej,“ odpovedala Chiara odmerane.

,,No vidíš. Aj tam boli ľudia rozdelení na päť frakcií, podľa svojich schopností. Každý mal iné vlastnosti, každý vyznával iné hodnoty, ale spoločne vytvárali jeden celok. A presne tak je to aj v živote. Či už to prijmeš, alebo nie, je to naozaj tak. A vidíš, presne toto je ten dôvod, prečo ťa nemá takmer nikto rád. Stále len papuľuješ, tvrdíš si svoje a myslíš si o sebe, že nie je nad teba,“ poučila ju Daisy.

Znova sa spustil silný vír a vzal ich opäť do tmavej a tajomnej komnaty. Tam už zostala len tretia víla, a to víla budúcnosti, Felicity. Tá jej ukázala budúcnosť v dvoch obrazoch.

„Prečo je na jednej strane veselo a mám rodinu a na druhej strane sedím sama v obývačke a píšem listy do neba otcovi?“ nechápala Chiara.

,,Šťastná a obklopená svojimi príbuznými a kamarátmi budeš, keď sa zmeníš a nebudeš taká zlá. A ak sa nepolepšíš, budeš osamelá a nebudeš mať nikoho,“ vysvetlila jej Felicity.

Chiara na to odvetila: ,,Aj keď sa nezmením, nemôžem zostať sama. Každý má právo na lásku, nech je akýkoľvek.“

,,Ty mi nerozumieš? Keď budeš takáto, nebude chcieť byť s tebou nikto. To ti chcem povedať. Ale neboj, všetko, čo tu vidíš, sú len nedokončené príbehy, ktoré dokončíš už len ty sama. Nezabudni na to!“ týmto sa s ňou rozlúčila aj tretia víla a opäť ich silný vír zobral odtiaľ preč.

Chiara sa opäť ocitla vo svojej izbe. Premýšľala nad tým, čo práve videla. To jej úplne zmenilo pohľad na celý svet a hneď išla zavolať svojmu bratrancovi Adamovi, aby sa mu ospravedlnila za všetko zlé, čo mu v minulosti spravila.

Na druhý deň bola v škole ako vymenená. Ku všetkým sa správala dobre. Rozhodla sa, že od toho dňa bude len a len lepším človekom.