Ahojte čitatelia,

pripravila som si pre vás báseň z mojej vlastnej tvorby. Napísala som ju už dávnejšie, no keď som sa k nej vrátila, vedela som, že sa o ňu chcem podeliť. Cítili ste sa niekedy tak, ako keby vás nikto nepočúval a nemali ste sa komu vyrozprávať? Presne tak sa podľa mňa cíti noc. Keď my spíme, nevenujeme jej pozornosť, cíti sa nevypočutá. No ona nás prijíma vždy. Tak načúvajme jej tichu...

Noc chce počúvať

Sľúbilo slnko, že bude svietiť?                                            

Mraky na nebi si to chceli užiť.                                 

Hádalo sa s mrakmi o miesto na nebi,                                

obaja chceli splniť svoje potreby.                                        

Ani jeden z nich ma nevypočul,                                           

iba mesiac si na mňa spomenul.                                    

Noc ma privítala dokonca aj s hviezdami,                           

rozprávala som im, ako sa striedajú hodiny s dňami.          

Všetci naokolo už boli preč,                                                

noc vedela, že moje ústa si pripravili reč.                            

Spoločníčka, ktorá neprezradí moje tajomstvá,                  

do hviezd ich všetky schová.

Noc ma počúva a počúva,

ticho medzi nami šepká,

tráva, na ktorej ležím, je hebká.

Tma ma čaká, vie, že pod nebom som,

každá noc sa strieda s dňom.

Chce počúvať, aký je svet vo svetle,

so slnkom sa nikdy nestretne.

Hľadá tých, čo blúdia, počúvať ochotná je,

jej rozprávačom je ten, kto večer žije.

Na konci môjho príbehu zmizne na opačnú stranu,

deň nado mnou preberie ochranu.

Musím počkať, kým sa znovu stretneme

od pondelka až do nedele.

Noc sa vymení s dňom,

mesiac sa vymení so slnkom,

hviezdy sa poberú za nimi.

Noc ma bude čakať každý večer,

hodiny odbili svoj posledný úder...