Dnešok bol ako každý iný. Ráno som sa naraňajkovala a pomaly sa pripravovala na cestu do školy. Všetko išlo podľa plánu. Ladným krokom som sa vydala na autobusovú zastávku. Mráz ma štípal do tváre. Bola neuveriteľná zima.

Postávala som na zastávke a čakala na autobus. Čakala a čakala, ale autobus nikde. „Najskôr bude mať meškanie,“ povedala pani stojaca neďaleko. Po pár minútach autobus dorazil. Vodič sa zdal byť trochu nervózny a nepokojný. Ignorovala som to a so slúchadlami v ušiach som si užívala cestu. Dianie okolo seba som príliš nevnímala. Večer som išla spať neskoro, tak som si chcela cestou trochu zdriemnuť.

Už som bola takmer v ríši snov, keď som ucítila prudké zastavenie. Ihneď som sa zobudila a porozhliadla sa okolo seba. Snažila som sa zistiť čo sa vlastne stalo. U vodiča stála vystrašená pani.

„Ale ja ju musím nájsť! Ona je moje všetko! Pomôžte mi!“

Začalo mi dochádzať, čo sa robí. Naproti cez sedadlo bola položená plastová prepravka. Paní v nej prevážala mačku. Čiernu mačku. Zrejme veľmi šikovnú, pretože sa jej počas jazdy podarilo otvoriť predné dvierka. V nestráženom okamihu sa mačka vytratila a podľa všetkého „vystúpila“ na predchádzajúcej zastávke.

„Pomôžte mi,“ prosila pani neustále.

Vodič sa pri najbližšej možnej príležitosti otočil a išiel naspäť na miesto, odkiaľ mala mačka údajne utiecť. Všetci sme vystúpili a vydali sa mačku hľadať. Nebola po nej ani stopa. Nešťastná pani sa pomaly vracala k autobusu. „Mačka sa nenašla,“ prehlásil vodič. Už sa začali zatvárať dvere autobusu, keď v tom niečo zamňaukalo. Nebolo to vôbec ďaleko. Mňaukanie sa stále opakovalo. Zdvihla som hlavu a čo som nevidela... Mačka vyskočila do priestoru pre batožinu, nikto z nás si to nevšimol. Pani vzala svoju čiernu mačku do náručia a bola šťastím bez seba.