“Túžim po veciach, ktoré ma nakoniec zničia.” Plathovej život a tvorba sú príbehom, ktorý sa pohybuje medzi svetlom a tieňom, ambíciou a zraniteľnosťou, genialitou a zúfalstvom. Kto bola táto žena, pretavujúca bolesť do poézie, ktorá rezonuje aj dnes?

Sylvia Plathová sa narodila 27. októbra 1932 v predmestí Bostonu. Jej otec Otto bol renomovaným entomológom, ktorý sa špecializoval na štúdium včiel. Bol autoritárskou, prísnou a emocionálne rezervovanou osobou, čo mohlo ovplyvniť Plathovej pocity voči nemu. Jeho smrť, v Sylviiných ôsmich rokoch, ju však hlboko zasiahla a táto strata sa stala jedným z hlavných motívov jej budúcej tvorby, predovšetkým v básni “Ocko” (v orig. Daddy). Samotný vzťah Plathovej k otcovi sa zrkadlí v dvoch protikladných podobách. Na jednej strane ho opisuje ako božského, nedosiahnuteľného muža, ktorého stratila, na druhej ako autoritatívneho tyrana, symbol patriarchálnej moci, ktorej chcela uniknúť.

“Ocko, mala som ťa zabiť.

Zomrel si skôr, ako som to stihla - ... “

“Mala som desať, keď ťa pochovali.

V dvadsiatke som skúsila zomrieť.

A vrátiť sa, vrátiť sa, vrátiť sa k tebe. ...” (ukážka z básne “Ocko”)

Sylvia bola od detstva výnimočne talentovaná – už v ôsmich rokoch publikovala svoju prvú báseň. Zaujímala sa o literatúru, výtvarné umenie a písanie. S obľubou si písala denníky, v ktorých zachytávala svoje pocity, ambície a každodenný život. Jej záujem o psychológiu a introspekciu bol intenzívny, čo je viditeľné v jej poézii i próze. Bola vášnivou čitateľkou – obdivovala Shakespeara, Emily Dickinson, W.B. Yeatsa a moderných básnikov ako Dylan Thomas. Na prestížnej ženskej škole Smith College, kde získala štipendium, prejavila široký záber záujmov – chodila na prednášky a semináre z francúzštiny, chémie, fyziky, botaniky, dejín umenia, ekonomiky, dejepisu, z ruskej aj anglickej literatúry. K prospechovému štipendiu pridala víťazstvá v študentských vedeckých súťažiach i literárne ceny za svoje básne a poviedky. Napriek tomu, že zvažovala niekoľko kariér, vybrala si umelecký smer. Poézia bola jej poslaním (alebo volaním). Pod jej bystrým okom a perom sa z predmetov všedného dňa stali strašidelné výjavy. Neobyčajne inteligentná, prenikavá a vtipná Plathová bola taktiež diagnostikovaná s klinickou depresiou. Poéziu využila na preskúmanie vlastných stavov mysle v tých najintímnejších termínoch a jej úchvatné a autentickosťou sálajúce pohľady na emócie, prírodu a umenie, naďalej uchvacujú a rezonujú.

"Slnko to čoskoro zmenší:

Každá špička vlny sa trblieta ako nôž.“ - (ukážka zo zbierky "The Colossus & other poems")

Vo svojej prvej básnickej zbierke  “The Colossus” písala o pocitoch ničoty. Mnohé básne sa zaoberajú osobnými témami, ako sú vzťahy, samota, psychické zdravie a hľadanie identity. Zbierka je charakteristická silnou symbolikou a výraznými obrazmi. Názov zbierky odkazuje na Rodoský kolos, obrovskú sochu, symbol sily, ale zároveň aj ničivosti. Tento motív sa opakuje v rôznych básňach a zobrazuje rozpor medzi vonkajšou mocou a vnútornou krehkosťou. Často prítomné sú aj prírodné obrazy - hory, oceány alebo zvieratá, ktoré slúžia na vyjadrenie jej vnútorných konfliktov a túžob. Po “The Colossus” vydala Plathová svoje jediné prozaické dielo, spočiatku publikované pod pseudonymom, aby sa vyhla možnej kritike.

“Na konci každej vetvičky ma vábila a žmurkala na mňa úžasná budúcnosť ako tučná purpurová figa. No vybrať si jednu znamenalo prísť o tie ostatné. A ako som tam sedela, neschopná rozhodnúť sa, figy sa začali scvrkávať a černieť, až mi napokon jedna za druhou s buchotom popadali k nohám.” - (ukážka z románu "Sklenený zvon", orig. "The Bell Jar")

V tejto pasáži - v analógii figovníka - z románu "Sklenený zvon", si mladá žena predstavuje neistú budúcnosť a rozpráva o intenzívnom strachu zo zvolenia nesprávnej voľby. Román, ktorý vyšiel len niekoľko týždňov pred Sylviinou tragickou smrťou, sleduje príbeh mladej ženy menom Esther. Tá rovnako ako samotná autorka bojuje s kreatívnym vyhorením a pochybnosťami ohľadom vlastného talentu, navyše zápasí s očakávaniami, ktoré spoločnosť kladie na ženy – byť perfektnou manželkou, matkou a zároveň nájsť vlastnú sebarealizáciu. To je jeden z elementov, na základe ktorých je "Sklenený zvon" často interpretovaný ako akýsi “feministický manifest”. Citeľná je najmä kritika a frustrácia z patriarchálnej spoločnosti - Estherina neschopnosť nájsť rovnováhu medzi očakávaniami spoločnosti a vlastnými túžbami, čo predstavuje univerzálny problém mnohých žien. Dielo je vo veľkej miere autobiografické a inšpirované Sylviinými vlastnými zážitkami, predovšetkým jej mentálnymi problémami a pobytom v psychiatrickej liečebni. Realisticky vykresľuje depresiu a duševnú chorobu, podáva akési svedectvo ohľadom spoločnosti v 50. a 60. rokoch, pre ktorú bola príznačná stigmatizácia psychických problémov. Samotný názov knihy symbolizuje izoláciu a neschopnosť komunikovať s ostatnými. Hlavná protagonistka zápasí s pocitom uväznenia pod “skleneným zvonom”, ktorý ju izoluje od reality a necháva ešte hlasnejšie zaznieť prehováranie jej vlastnej prázdnoty. "To ticho ma deprimovalo. Nebolo to ticho ticha. Bolo to moje vlastné ticho." Esther napokon prechádza elektrošokovou terapiou a pobytom v liečebni. Napriek stále pretrvávajúcej neistote ohľadom budúcnosti však v závere knihy badáme náznak zlepšenia. V porovnaní s hrdinkou románu však samotnú Plathovú nestretol rovnaký, aspoň čiastočný, happyend. Svoj boj s duševnou chorobou napokon prehrala 3 dni pred sviatkom sv. Valentína. Pri prvotnej publikácii kniha nezískala veľkú pozornosť, kritici však ocenili jej brutalitu a autentickosť. Plathovej tragická smrť ešte väčšmi umocnila temný odkaz knihy a dnes je román, v origináli známy pod názvom “The Bell Jar”, považovaný za jednu z najvýznamnejších kníh o psychických problémoch a za priekopnícke dielo feministickej literatúry.

“Umierať je umenie, rovnako, ako všetko ďalšie.

Robím to výnimočne dobre.”

“Z popola Vystúpim s ohnivými vlasmi

A ako vzduchom živím sa mužmi.” (ukážka z básne "Lady Lazarus", zbierka "ARIEL")

O 2 roky neskôr vyšla zbierka napísaná v návale tvorivej energie počas mesiacov pred jej smrťou, publikovaná pod názvom "Ariel". “Ariel”, ktorá je považovaná za majstrovské dielo, je príkladom autentickosti a predstavivosti, ktorú Plathová využila na zachytenie svojej bolesti. V jednej z najpôsobivejších básní “Lady Lazarus” skúma svoju túžbu vziať si život prostredníctvom Lazára, biblickej postavy, ktorá vstala z mŕtvych. Tento neochvejný jazyk urobil z Plathovej dôležitý skúšobný kameň pre nespočetné množstvo ďalších čitateľov a spisovateľov, ktorí sa snažili prelomiť ticho, obklopujúce problémy s traumou, frustráciou a sexualitou. Celou zbierkou sa ozýva temnota obsahujúca kontroverzné odkazy na holokaust a kamikadze. Dokonca aj pozostatky zdanlivo šťastných čias sú opísané ako “ukrižovanie autora”.

“Môj manžel a dieťa sa usmievajú z rodinnej fotografie,

ich úsmevy sa mi zachytávajú na koži, malé úsmevné háčiky.”

Sylvia čelila mnohým psychickým problémom, vrátane depresie a obáv z duševného rozkladu, ktoré sa zintenzívnili po jej manželstve s básnikom Tedom Hughesom. V roku 1962 sa zistilo, že Hughes mal aféru s inou ženou, nemeckou poetkou Assiou Wevill, čo značne narušilo ich vzťahovú dynamiku. Sylvia túto zradu prežívala veľmi bolestivo a jej psychický stav sa zhoršil. Napriek hlbokému záujmu o svoje deti, jej duševné problémy spojené s depresiou a nešťastím v manželstve ovplyvnili jej schopnosť úplne sa sústrediť na rodinný život. Domáca nespokojnosť a zlé zaobchádzanie manžela sú často objavujúcimi sa témami jej neskoršej poézie. Po Sylviinej smrti v roku 1963 prešiel Ted Hughes obdobím veľkej kritiky, kedy neustále čelil verejným otázkam o jeho podiele na Sylviiných problémoch. Zdedil jej majetok a bol obvinený, že niektoré diela vylúčil z publikovania. V roku 1969 sa oženil s milenkou Wevill, ktorá neskôr taktiež spáchala samovraždu, čo viedlo k silnej reakcii verejnosti. 

“Nikdy nemôžem prečítať všetky knihy, ktoré chcem; Nikdy nemôžem byť všetkými ľuďmi, ktorými byť chcem, a žiť všetky životy, aké chcem. Nikdy sa nemôžem trénovať vo všetkých zručnostiach, ktoré chcem. A prečo chcem? Chcem žiť a cítiť všetky odtiene, tóny a variácie duševných a fyzických skúseností, ktoré sú v mojom živote možné. A som strašne obmedzená." (ukážka z "The Unabridget Journals of Sylvia Plath")

V súčasnosti sa čitateľom naskytá príležitosť nahliadnuť do Plathovej vnútra skrze vyše 700 stranový súpis denníkových záznamov "The Unabridged Journals of Sylvia Plath", ktoré vyšli v roku 2000. "Denníky Sylvie Plathovej" boli pôvodne publikované už v roku 1982 v značne skrátenej a silne cenzúrovanej verzii autorizovanej manželom Tedom Hughesom. Nové vydanie je presným a úplným prepisom denníkov, ktoré si Plathová viedla počas posledných dvanástich rokov svojho života. Šesťdesiat percent knihy je materiál, ktorý sa nikdy predtým nedostal na verejnosť. Plnšie odhaľuje intenzitu jej osobných a literárnych bojov a poskytuje nový pohľad na jej časté zúfalstvo a statočnosť, s akou čelila svojim démonom.

Napriek možným opomenutiam a jej predčasnej smrti to, čo prežilo, je jedným z najvýnimočnejších diel básnikov 20. storočia. Zúrivosť a trauma, Plathová vrhá svojich čitateľov do akejsi pozície svedkov - nielen pravdy o jej psychologickom živote, ale aj o jej ohromujúcej schopnosti vyjadriť to, čo zostáva často nevyslovené. Jej dielo nám dokazuje, že na pôde bolesti môže vyrásť niečo krásne, a hoci je temnota prítomná, svetlo tvorivosti a umenia dokáže preniknúť aj cez jej najhlbšie oblaky.