Knihy držia emócie. Knihy držia spomienky. Spomienka, ktorá sa mi viaže s, dnes už kultovou, knihou o dospievaní od amerického autora Jeffreyho Eugenidesa, je do istej miery, snáď až filmová. Ja, 15 rokov, vyziabnuté biele telo, slnkom zaliate letné popoludnie, záhrada za domom, kde sa takmer nič nepestuje, natiahnutá deka pod stromom čerešne, kniha “Smrť panien” v ruke. Len ja a moja melancholická próza proti celému svetu. Žiara slnečných lúčov prenikala cez konáre košatej čerešne, avšak klíma bola, ak si dobre pamätám, veľmi príjemná, vďaka pokojnému vánku. Vyrastajúc v rodine s dvomi sestrami, dôverne poznajúc len slasti a strasti dievčenstva a tráviac začiatok, z môjho pohľadu, najkritickejšieho a najkrehkejšieho obdobia života v izolácii spôsobenej karanténou, kniha so mnou zarezonovala ako žiadna iná predtým.

“Lisbonovské dievčatá mali trinásť (Cecilia), štrnásť (Lux), pätnásť (Bonnie), šestnásť (Mary) a sedemnásť (Therese). Boli nízke, v džínsach mali oblé zadky a ich bucľaté líca naznačovali nežný chrbát. Vždy, keď sme ich zazreli, ich tváre vyzerali necudne nahé, akoby sme boli zvyknuté na ženy v závojoch. Nikto nechápal, ako mohli Lisbonovci splodiť také krásne deti.”

Smrť panien je debutovým románom nositeľa Pulitzerovej ceny, amerického spisovateľa Jeffreyho Eugenidesa, ktorý okamžite po vydaní v roku 1993 vzbudil veľkú pozornosť a zožal pozitívne hodnotenia za svoj jedinečný poetický štýl, melancholickú atmosféru a schopnosť preniknúť do psychológie dospievania. Kritici zároveň vyzdvihovali Eugenidesov zmysel pre detail a hlboké pochopenie suburbánneho života, no na druhej strane sa ozývali aj hlasy, ktoré upozorňovali na temný motív (vrátane samovraždy násťročných) a zamýšľali sa, či tieto témy neboli účelovo príliš romantizované.

Eugenedis sa podľa vlastných slov rozhodol byť spisovateľom už v 16 rokoch, no nikdy sa nesúril do vydávania. Bola to Virginia Woolfová, ktorá povedala, že román by človek nemal vydávať pred dovŕšením tridsiatky - Eugenides sa s touto myšlienkou zžil a považoval ju za správnu. Táto filozofia sa mu osvedčila do jeho dvadsiatich rokov, no keď sa začali blížiť jeho 30.narodeniny, cítil sa stále viac a viac nesvoj. Keď ľuďom, vyzvedajúcim jeho profesiu, odpovedal: “Som spisovateľ”, nevyhol sa otázkam v štýle: “Mohli sme niečo vidieť?" Zmieniac sa o jednom príbehu, ktorý sa mu podarilo uverejniť v akomsi obskúrnom literárnom časopise, jeho spoločníci neisto prikývli a odišli. Zdanlivý neúspech však nebol výsledkom nedostatku snahy, lež všetko, na čom pracoval, postretlo odmietnutie alebo bolo odmietnuté jeho interným redaktorom, takže okrem neho nikto neprečítal ani slovo.

“Bolo to ukecané dievča zo stredozápadu, zdanlivo bez problémov, no v rámci nášho krátkeho rozhovoru, ktorý netrval dlhšie ako päť minút, mi z ničoho nič povedalo, že ona a jej sestry sa pokúsili o samovraždu," reflektoval autor v roku 2013 pre časopis The Guardian na inšpiráciu, ktorá stála za zrodom dnes už modernej klasiky. "Šokovaný som sa spýtal prečo. "Neviem," povedala. "Bolo na nás vyvíjaného priveľa tlaku." To bolo všetko, čo som sa dozvedel predtým, ako moja švagriná priviedla dieťa a ja a moja rodina sme odišli na večeru. Už som s tým dievčaťom nikdy nehovoril.”  Osudový rozhovor s tínedžerkou opatrujúcou jeho ročného synovca sa odohral v noci, na ceste domov do Detroitu. Po návrate do New Yorku jeho myseľ onen rozhovor neopúšťal, no napriek tomu, že sa mu príbeh o skupine sestier, ktoré sa zo záhadných dôvodov rozhodnú hromadne ukončiť svoj život, zdal ako pútavý nápad na román, nemal poňatia, ako takúto knihu napísať - vlastne, akúkoľvek súdržnú knihu. Až po vyše roku, plaviac sa po Níle počas dovolenky v Egypte, napísal v kajute to, čo sa stalo prvým odsekom knihy “The Virgin Suicides”.

“V to ráno, keď posledná dcéra Lisbonovcov spáchala samovraždu - tentoraz to bola Mary a užila tabletky na spanie ako Therese -, zdravotníci, čo prišli do domu, už presne vedeli, kde je zásuvka s nožmi, plynový sporák a pivničný trám, na ktorý sa dal uviazať povraz.”

Keďže záver môžeme vyčítať už z prvej stránky knihy, poskytuje nám to možnosť väčšmi sa zamerať na detaily toho, čo tomuto climaxu predchádzalo. Dôležitým prvkom je samotné prostredie - Michiganské predmestie, ulica lemovaná krásnymi stromami. “Miestne noviny o samovražednom pokuse nepísali, lebo editor, pán Baubee, mal pocit, že takáto depresívna správa sa nehodí k úvodníku o výstave kvetov, ktorú organizovala Liga žien, a ku fotografiám usmiatych neviest na zadnej strane.” Dielo opakovane poukazuje na pokrytectvo a malomeštiactvo ľudí, ktorých väčšmi než samotná tragédia trápi mienka, akú táto situácia na ich susedstvo vrhá. Nesnažia sa hľadať príčiny samovrážd. Po smrti prvej zo sestier, najmladšej - trinásťročnej Cecilie, povýšia jej samovraždu na prvotnú príčinu, odstrániac tak nutnosť ďalšieho vyšetrovania. “Jej samovražda akoby bola chorobou a tou sa nakazili aj ľudia v okolí. Akoby vo vani, kúpajúc sa vo vlastnej krvi, do vzduchu vypustila vírus a ostatné dievčatá sa nakazili pri jej zachraňovaní. Nikto sa nestaral, ako ochorela Cecilia. Vysvetlením bol prenos.”

Príbeh je podávaný z perspektívy skupiny chlapcov zo susedstva, v súčasnosti už postarších mužov, nezmazateľne poznačených a dodnes posadnutých piatimi krásnymi, zasnenými Lisbonskými sestrami, žijúcimi v obyčajnom dome na predmestí uprostred 70. rokov v Amerike. Na základe rozhovorov, svedectiev, exponátov a reflektovania na minulosť a ich povrchné interakcie s nimi, vytvárajú mozaikovitý príbeh lásky a represie, fantázie a teroru, sexu a smrti.

“Zistili sme, že dievčatá sú naše dvojčatá, že spolu jestvujeme v priestore ako zvieratá s rovnakou kožou, a ony o nás vedia všetko, zatiaľ čo my sa v nich nevyznáme vôbec. A napokon sme prišli na to, že dievčatá sú zamaskované ženy a rozumejú láske, ba aj smrti, a našou úlohou je len vytvárať šum, ktorý ich zrejme fascinuje."

Vo svojom jadre je to srdcervúce vyšetrovanie nepreniknuteľných tajomstiev (amerického) dospievania a mystérie dievčenstva. Eugenedis sa rozhodol pre naratív v prvej osobe množného čísla, čo bolo v tom čase mimoriadne zriedkavé - také zriedkavé, že následní recenzenti knihy tvrdili, že to vymyslel on, čo ako sám autor priznáva, nie je pravda.

“Pán doktor, je jasné, že ste nikdy neboli trinásťročným dievčaťom.”

Eugenedis za tie roky čelil, okrem už spomínanej úvahy, či nie je smrť a samotný akt samovraždy v diele príliš zromantizovaný, častému skepticizmu vychádzajúcemu z úvahy, že samotný autor nevie, aké je to v skutočnosti “byť dievčaťom”, a teda do akej miery môžeme knihu považovať za autentickú a stotožniteľnú. Tieto úvahy síce nie sú scestné, ale ako silný argument nám môže poslúžiť už len samotný fakt, že kolektívne rozprávanie v diele je čisto mužská záležitosť a chlapci, ktorí sú nimi posadnutí, o nich vedia len veľmi málo. Naratív má priam voyeurskú povahu a prenecháva čitateľovi priestor na premietanie vlastných fantázií a predstáv. Počas celej knihy sa nám však nenaskytne možnosť spoznať sestry bližšie a nahliadnuť do ich vnútra, preto je ich duševný a citový život len vecou dohadov a dezinterpretácií. Rovnako ako samovražda, pravda o ich živote je nakoniec nepoznateľná.

“Samovražda je ako smrteľný hriech otázkou úmyslu. Ktohovie, čo bolo v srdciach tých dievčat. O čo sa naozaj pokúšali.”

“To dievča nechcelo zomrieť, iba chcelo preč z toho domu.”

Prvok samovraždy je možné v tomto diele vnímať snáď ešte väčšmi alegoricky, než doslovne. Samovražda, ako zobratie osudu do vlastných rúk a rozhodnutie vykonané slobodnou vôľou, vytvára silný kontrast s realitou, akej museli sestry Lisbonovské dennodenne čeliť. Vychovávané v striktnej katolíckej rodine, vyhliadok na zábavu ľudí ich veku sa im naskytlo len minimálne. Zákaz spoločenského kontaktu mimo školského prostredia, nosenia mejkapu, tobôž stretávania sa s chlapcami a randenia. Po smrti Cecilie sa ich vychádzky zúžia na chodenie do školy, a po neskorom príchode zo študentského plesu - ktorý je prvou a zároveň poslednou ochutnávkou slobody dievčat v ich kratučkom živote - vymiznú úplne. Dievčatá sú vrhnuté do domácej výučby a izolácia, v ktorej sa ocitnú, má slúžiť ako ochrana pred nástrahami okolitého sveta. Francúzsky sociológ, Emile Durkheim, prišiel v roku 1897 s výskumom samovražednosti, v ktorom vychádzal z teoretickej koncepcie, ktorej základné tvrdenie znie, že jednotlivec je produktom pôsobenia sociálnej skupiny, resp. spoločnosti, ktorej je členom. Na základe toho predpokladal, že samovražda nie je len individuálnou záležitosťou a psychologickým problémom, ale je aj spoločensky podmienená. Ako metódu zberu údajov Durkheim použil štúdium dokumentov - úradných záznamov o prípadoch ľudí, ktorí spáchali samovraždu. Zistil, že u ľudí, ktorí majú menej väzieb k sociálnym skupinám, je väčšia pravdepodobnosť, že si siahnu na život, ako u ľudí hlboko spätých so životom rôznych sociálnych skupín. V prípade dievčat boli sociálne interakcie nulové. Skryté pred svetom, nechané napospas vlastnej frustrácii a túžbam, ktoré sa, žiaľ, nikdy nenaplnili.

“Napokon nezáležalo na tom, koľko mali rokov alebo že to boli dievčatá, ale len na tom, že sme ich milovali a ony nepočuli naše volanie, stále nás nepočujú, keď trčíme v domčeku na strome s rednúcimi vlasmi a cestovitými bruchami a voláme ich von z izieb, kam sa utiahli, aby boli samy, osamotené v samovražde, ktorá je hlbšia ako smrť, a kde nikdy nenájdeme všetky časti, aby sme ich mohli znovu poskladať.”

Smrť panien je kontemplatívna mozaika rozpadu navonok usporiadanej rodiny. Celkom seriózne poukazuje na nebezpečenstvo v podobe potláčania bežných adolescentných túžob a potrieb, rovnako ako na krehkú povahu dospievania a hľadania vlastnej identity, pri ktorom je občas nevyhnutným krokom napodobňovanie spoločných zvyklostí, občas možno deformujúcich. Je však príbeh sestier Lisbonových iba tragickou výnimkou, alebo je ich osud len jednou z mnohých nezaznamenaných tragédií mladých dievčat, ktoré sa stratili v tichu spoločenských očakávaní? Ak je odpoveďou možnosť druhá, aké tajomstvá zostávajú nevyrozprávané v príbehoch, ktoré končia skôr, než ich stihneme pochopiť ?