Moje meno je Klaudia, mám 16 a bývam v Atlante. Bývam tu už od malinka aj s mojou najlepšou kamarátkou Veronikou. Máme veľký dom, v ktorom bývam už len s otcom, pretože moja mama zomrela. V škole nie som veľmi obľúbená, ale zato Veronika je najobľúbenejším dievčaťom v škole.

Niekedy sa pýtam samej seba, ako je možné, že sme kamarátky. Ale veľmi rýchlo si na to aj odpoviem, pretože len ja poznám jej druhú stránku. Je presne taká čudáčka ako ja. Vždy cez leto vyjdeme na kopec, z ktorého pozorujeme západ slnka, a rozprávame sa, aké by bolo žiť v papierových mestách. Je to naša obľúbená téma hneď po chlapcoch. A čo sú pre nás vlastne papierové mestá? Keď sme boli malé, hrávali sme sa s mojou mamou, že existuje pár miest, kde sa dá robiť všetko, čo len chceme, že tam neexistuje smútok a že sa tam neumiera. A moja mama tam s nami zostala navždy. Každý rok na jej narodeniny jej posielam listy do neba. Ja viem, že som na to už veľká, ale je pekné myslieť na niekoho aj po smrti.

Moja mama bola vždy sebavedomá žena, ktorá sa nikdy ničoho nebála a vždy hovorila mne aj Veronike, že každý má právo na lásku. V deň, keď zomrela, prišiel mi balíček, ktorý kázala doručiť v deň svojej smrti. Bol to posledný darček od nej - album, plný našich fotiek, ktoré sama spravila. Ale hotový bol len do polovičky a teraz ho budem musieť robiť sama. Na začiatku bolo napísané, že mám album nejako nazvať, tak som ho nazvala: ‘‘5 jazykov lásky‘‘. Prvý jazyk, čiže prvá kapitola, je o mojej mama a otcovi, druhá o mne a Veronike, tretia o láske môjho života, štvrtá o mojich deťoch a posledná o mojich vnúčatách. Pribalila mi k tomu náhrdelník, v ktorom bolo napísané: ‘Niečo si želaj a choď si za tým!‘‘.

Veľmi ma bolelo, keď mamina odišla, ale už môžem povedať, že mám zaplátané srdce, pretože mám okolo seba ľudí, ktorých mám veľmi rada a ktorí ma vo všetkom podporujú. S Veronikou veľmi rady fantazírujeme, vymýšľame a píšeme si rôzne príbehy o láske, ale vždy sú to len nedokončené príbehy. Chcela by som lásku zažiť už aj v realite a nielen o nej fantazírovať. Ale asi som stále nenašla toho pravého. Myslím si, že každý z nás má v sebe polovicu daru lásky, a keď sa nájdu dve polovice, ktoré do seba zapadajú, znamená to, že to je pravá láska a že zostanú spolu navždy.