Robo chodil po svete s otvorenými očami. Všade hľadal námety na budúce fotografie, ktoré ho raz preslávia. Nechýbal na žiadnom podujatí, kde sa mohlo niečo zaujímavé diať a kde by mohol stretnúť zaujímavých ľudí.

V jeden večer Robovi pri dverách zazvonil kuriér. Roba to veľmi prekvapilo, lebo si nič neobjednal. Keď otvoril balík, našiel tam iba bielu obálku. Otvoril ju. A nahlas začal čítať: „ Dobrý deň, pozývame Vás na stretnutie fotografov z celého sveta.“ Roba také šťastia úplne dojalo. Pobalil si základné veci, samozrejme, svoj fotoaparát a utekal na letisko. Keď už stál pri vstupnej bráne do lietadla, tak si spomenul, že si doma zabudol tu bielu obálku. Nevedel, čo má robiť, pretože v tej bielej obálke bola aj letenka do Istanbulu, kde sa to malo všetko odohrať. A v tom smútku si povedal: „Čo budem teraz robiť?“ Ospravedlnil sa za zdržanie a s plačom odišiel. Zrazu ho niekto začal upokojovať zo slovami: „Čo ti je chlapče? Prečo plačeš? Neboj, to bude dobré.“ Keď sa Robo otočil, zistil, kto ho upokojuje. Bol to sám veľký najslávnejší fotograf na svete. Robo skoro odpadol, nemohol uveriť, kto to stojí priamo pri ňom a ešte mu aj pomáha. Robo nevedel, čo má povedať. Ale po chvíľke sa upokojil a všetko mu vyrozprával. Fotograf si ho vypočul a navrhol mu, že by ho na to stretnutie hodil jeho súkromným lietadlom. Roba ani chvíľu nezaváhal a prijal to. V lietadle si potykali a skamarátili sa. Keď sa dosali na miesto, fotograf predstavil Roba svojim priateľom, ktorí mu pomohli so začiatkom jeho fotografickej kariéry.

Od toho dňa Robo verí na poveru, že všetko zlé je na niečo dobré. A je vďačný za každú príležitosť a tiež, samozrejme, fotografovi za to, že mu pomohol.

Autor ilustrácie: Adam Jarčuška