,,Čo sa týka učenia cudzích jazykov, väčšina Stredoeurópanov ovláda aspoň jeden svetový jazyk. Jazyky by mali ľuďom pomáhať v komunikácii a nie ich navzájom oddeľovať."

Ústredné motto celoslovenskej súťaže v písaní esejí zaujalo našu študentku LENKU HARDOŇOVÚ, ktorá vďaka svojej práci získala 1.miesto v súťaži Hodžova esej. Keďže je to veľký úspech, prinášame vám jej esej.

„Kedysi dávno bola na celej Zemi jednotná reč a jednotné slová. Keď sa ľudia pohli od východu, našli rovinu v krajine Šineár a usadili sa tam. Povedali si medzi sebou: Poďme, narobme si tehál a vybudujme si mesto a vežu, ktorá svojím vrcholom bude siahať do neba. Tak sa preslávime po celej Zemi. Hospodin však zostúpil, aby sa pozrel na mesto a vežu, ktorú stavali ľudia a rozpoznal ich pýchu. Preto si povedal: Sú jeden národ a všetci hovoria jednou rečou. Toto je iba začiatok ich výčinov; teraz im už nič nezabráni uskutočniť všetko, čo si zaumienia. Preto im pomiešam reč, aby sa medzi sebou nedorozumeli a rozptýlim ich po celej Zemi...“ Takto si to môžeme prečítať v Biblii, v príbehu o Babylonskej veži.

Viem si živo predstaviť, ako sa tam všetci hádali, presviedčali sa navzájom o svojej pravde a vtom začal každý z nich rozprávať iným jazykom. Taká úplná hatlanina, skoro ako keď som sa ja začala učiť po anglicky. Zo začiatku som nerozumela skoro nič, no po čase, samozrejme strávenom poctivým učením slovíčok, sa mi zdalo, že je to už celkom fajn. A čo je najlepšie, začala som rozumieť iným ľuďom. Zrazu bolo skvelé, len tak sa bez nadmernej gestikulácie porozprávať so sesternicou v Nemecku. Rozumeli sme si, aj keď každá z nás mala iný materinský jazyk. Spojil nás tretí jazyk – angličtina. A spojil nás dokonale, slovom aj písmom. Niektoré momenty sú trochu komické, najmä vtedy, keď má slovo viacero významov.

Podľa najnovších zistení „múdrych hláv“ sa v súčasnosti na svete hovorí 7832 jazykmi. Toto číslo sa neustále mení, niektoré jazyky vymierajú, iné sa spájajú, vznikajú nové a všetky sa navzájom ovplyvňujú. Naša slovenčina síce nepatrí medzi rozšírené jazyky na svete, napriek tomu je nádherná – veď si len vezmime pestrosť synoným – dieťatko, bábätko, nemluvňa... Naše pády, slovesá, ich osoby a časy... ojoj. Skúste takého Angličana naučiť frázu: „guľôčka v jamôčke“ alebo jazykolam „strč prst skrz krk“, určite sa pobavíte.

Každý jazyk má svoje čaro. A nielen čaro, zvláštnu farbu, prízvuk a výraz. Učiť sa cudzí jazyk nebolo nikdy také jednoduché ako teraz. Pomáhajú nám v tom nielen učitelia a lektori v školách, ale aj rôzne mobilné a webové aplikácie, ako Wocabee alebo Duolingo. Máme nekonečné možnosti vycestovať do zahraničia a precvičovať si tam lexiku v praxi. Aj vďaka sociálnym sieťam a internetu máme možnosť bez problémov si pozrieť a prečítať zahraničné noviny, filmy, komunikovať s cudzincami. Keby sme tieto znalosti využívali na zoznamovanie sa s novými ľuďmi, s ktorými sa dokážeme zabaviť, zasmiať, keby túto možnosť mali všetci na svete, určite by sme sa mali lepšie. Veď každý človek túži nájsť si nových priateľov, nie nepriateľov.

Pestrosť jazykov môžeme vidieť aj v rámci jednotlivých štátov – aj na Slovensku máme národnosti, ktoré rozprávajú po maďarsky alebo ukrajinsky. Dokonca sa v týchto svojich materinských jazykoch vzdelávajú. Tu ale nastávajú problémy. Niektorí Slováci majú voči tomu výhrady, na národnostné menšiny nadávajú, vyčítajú im, že na Slovensku by mali rozprávať po slovensky... „Vďaka“ sociálnym sieťam sa takéto názory rýchlo dostanú k ďalším „Slovákom“, ktorí si tieto myšlienky prisvoja a ďalej ich šíria. A tak sa šíri nenávisť... Ale to predsa nie je problém maďarčiny či ukrajinčiny. Tieto jazyky nie sú zlé. Zlí sú ľudia, ktorí nedokážu byť tolerantní, ktorí sa skrývajú za prehnaný patriotizmus a zabúdajú, čo je podstatou demokracie. Vyvolávajú konflikty, hádky a nezhody. Niekedy si myslím, že by bolo lepšie, keby nám opäť Hospodin pomiešal reč, aby sme pochopili, že mať vlastný jazyk nie je samozrejmosť, ale výsada. Myslím, že aj ten Maďar žijúci na Slovensku rozpráva po maďarsky nie preto, že by sa nevedel naučiť po slovensky, alebo by to nechcel, ale preto, že je to otázka „srdca“. Lásky k materinskému jazyku, úcty k mame, k svojmu pôvodu. Naozaj by nás jazyky mali spájať, aby sme si mohli navzájom povedať „Dobrý deň; ďakujem; je mi s tebou dobre.“

Raz som čítala, že jediným jazykom na svete, ktorý ľudí spája, neuráža, nerozdeľuje, vyčarí im úsmev, ale aj slzy dojatia, je hudba. Pre všetkých rovnaká, kto ju nepočuje, vníma ju srdcom. A tak si myslím, že aj my všetci by sme mali vnímať každého, kto rozpráva inak ako my, srdcom a potom by neboli nezhody. Všetci by sme zrazu spolu mohli postaviť vežu, nie babylonskú, ale vežu porozumenia.