Ponúkame Vám slohové práce našich štvrtákov, ktoré boli zaslané do súťaže

PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU, PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO.

Letné kino

     Od narodenia bývam  v malej dedinke Dvorníky. Leží blízko najmenšieho mesta na Slovensku – Dudiniec.

Je tu nádherne. Leto tu býva úplne super! Asi preto sem chodí na prázdniny k rodine či na chalupu

veľa nových kamarátov.

     Jedného slnečného dňa takto prišiel z Levíc kamarát Kubo. Hneď bežal k nám a povedal mi,

že večer tu bude kino pod holým nebom. Fú, veľmi som sa čudovala. Aké kino? Tak toto sme tu ešte nemali.

Perfektný nápad! Vraj sa bude na lúke za humnami premietať rozprávka. Tak to pôjdem určite aj ja!

Dozvedela som sa to napoludnie a do večera zostávalo veľa času. Slnko žiarilo na oblohe ako žeravá guľa.

Najradšej by som ho potiahla za nohu, nech je už konečne tma. Sledovali sme prípravy na večerné premietanie.

Čas sa vliekol, tak sme si ho vyplnili bicyklovaním. Išli sme sa spúšťať na bicykloch z kopca. Bolo to aj veselé,

aj nebezpečné, no nám sa to riadne zapáčilo. Takto nám čas plynul rýchlejšie. Pretekali sme sa, až kým

slniečko nezapadlo.

     Kubo ma večer čakal pred bránou aj s dekou. Išlo sa. Fíha! To bolo ale obrovské plátno! Na lúke boli,

samozrejme, všetky deti z dediny a aj tie, ktoré tu prázdninovali. Celé to bolo vážne super!

Rozprávka bola skvelá, ale aj hviezdy, ktoré nám žiarili nad hlavami. Ležali sme na deke

a sledovali obrazy na nebi. Hviezdy žiarili ako nebeské lampáše.

     Keď sa skončila rozprávka a dosýta sme sa vypozerali na nebeské divadlo, pobrali sme sa domov.

Našťastie, bývam blízko, pretože vonku som bola v ten deň skoro až do polnoci! No a to sa teda nestáva.

     Všetko som vyrozprávala rodičom, pretože takýto skvelý zážitok sa nedá nechať len pre seba,

a preto o ňom píšem aj vám. Za dobrodružstvom niekedy netreba chodiť ďaleko.

Stačí len za humno v našej dedine.

Autorka: Adriana Lietavová (4. A)

Zlaté piesky

     Cez leto sme boli na Zlatých pieskoch. Je to v Bratislave, konkrétne v časti Zlaté piesky.

Vždy som sem chcela ísť, lebo tento názov ma veľmi lákal. Vyvoláva vo mne vždy pocit dobrodružstva

a niečoho nezvyčajného.

     V tom čase som ešte bývala v Bratislave, našom hlavnom meste. No aj tak sme tam z Dúbravky

cestovali hodinu električkou. Keď sme prichádzali, ako prvé ma očaril pohľad na jazero.

V slnečných letných lúčoch sa jagalo skutočne ako zlato. Ten pohľad bol očarujúci. V celom tele sa mi

rozlial taký ten zvláštny, radostný, taký dobrý pocit. Prišli sme bližšie a tu nás čakala krásna kamienková pláž.

Cítila som sa luxusne! Ako pri mori niekde v ďalekých krajinách. Ani sa mi nesnívalo, že to tu bude až také skvelé.

Všade bolo veľa stánkov, veselí ľudia, no...dovolenková nálada.

     Ako prvé sme si tu kúpili prekrásne kúpacie koleso. Bolo v tvare donutu a celé ružové. Paráda!

Chcela som preplávať až na druhú stranu. Bolo to poriadne ďaleko a voda špliechala a jagala sa čoraz viac.

Skutočne som mala pocit, akoby som bola v Chorvátsku. S maminou sme šantili, podliezali sme koleso,

vozili sme sa na ňom a skoro sme sa v kolese utopili....

     Jazero sa nám preplávať nepodarilo, no zabavili sme sa perfektne! Pri oddychu na deke nás poštípali mravce.

No, tak to sa nám až tak veľmi nepáčilo. Trochu doštípané sme sa rozhodli, že sa ideme najesť. To boli ale maškrty!

Jedlo tu bolo výborné. Mne najviac chutili hot-dogy!

     Keď sa deň končil a slniečko zoslablo, vydali sme sa riadne unavené na cestu späť. Domov sme pricestovali

unavené, ale živé, zdravé a super najedené. Hoci dnes už bývam v malej dedinke Dvorníky, tento výlet si určite

ešte zopakujeme. Alebo nejaký iný. Veď na Slovensku je iste veľa krásnych miest na oddych a zábavu.

Autorka: Nela Stacíková (4. A)

Najkrajší dar

     V poslednom období bola všade okolo mňa predovšetkým nuda. Nič ma nebavilo a už ma nudili neustále

obavy rodičov. Aj v ten deň som prišla zo školy a myslela som si, že sa nestane nič zaujímavé. Zmýlila som sa!

     Ocino vošiel domov so škatuľou v rukách. Keď vošiel, zakričal na celý dom: PREKVAPENIE!!!

Dobehla som až druhá. Brat bol rýchly ako strela. Otvorili sme škatuľu a ... Bol tam maličký kocúrik!!!

Veľmi sme sa tešili. Keby som sa nehanbila, tancovala by som po dome ako šialená. Ja, brat a sestrička

sme pišťali od radosti. Mamina bola v pohode, no asi nebola taká šťastná ako my. Neprekáža, vyhrali sme!

Bol maličký, chlpatý, nesmierne krásne zíval a po jedle sa zalizoval až za ušami. Dali sme mu meno Mesiačik.

Spočiatku sa nás trošku bál. Možno pre to úvodné pišťanie a kričanie. Nevedeli sme sa naň vynadívať

a iste to ho rozrušilo...

    Po čase sa však osmelil. Už o pár dní vyskočil do kresla a zaspal pri našom hladkaní. Bol to fantastický víkend!

Na taký sa nezabúda. Občas spal v noci v mojej posteli, tak som ho tam nechala a išla som do školy.

Celý čas som ale myslela len na návrat domov a na to, čo zažijeme. Vymyslela som mu novú hračku.

Na stoličku som mu priviazala špagátik, aby sa trochu zabavil, kým sme my preč. Prešlo ďalších pár dní

a Mesiačik sa tak udomácnil, že vykonal svoju potrebu v spálni... No, to bola pohroma!

Rodičia sa veľmi neradovali. Ako rástol, postupne si robil hračky on z nás. Čoraz častejšie nás hrýzol a škriabal.

Stával sa z neho kocúr - ničiteľ.

     Nuž a tak prišiel deň, kedy sa musel z domu presunúť na dvor. Už sme sa spolu toľko nebláznili.

Veľakrát som o ňom ani nevedela, lebo sa potuloval po dvore. Dospel veľmi rýchlo.

     Dnes je z neho veľký krásny kocúr. Teraz už viem, že je super mať svoje vlastné zvieratko. Nie je to však len zábava.

Je to aj povinnosť a zodpovednosť. Navždy je to môj najkrajší darček!

Autorka: Nikola Vaľková (4. A)