Veľmi veľa ľudí na tomto svete nemá nič. Strechu nad hlavou, jedlo a ani vodu. Ale prečo sú práve oni vo väčšine prípadov tí najšťastnejší?

Podľa mňa sme si priveľmi zvykli na blahobyt tejto doby. Začali sme veci brať ako samozrejmosť. Stali sme sa takými malými rozmaznanými deťmi tohto storočia. Už sa nedokážeme tešiť z maličkostí, ako je teplé jedlo a možnosť vzdelania. Prestali sme myslieť na to, čo máme a namiesto toho sa naháňame za tým, čo by sme mať mohli.

Už od malička mi hovorili: „ Staň sa právničkou alebo lekárkou, zarobíš si veľa peňazí a bude sa ti žiť lepšie.“ Ale ja si myslím, že je to úplne naopak. Peniaze sa stali drogou, ktorej sa nevieme nabažiť. Ak si nedáme pozor, dokážu nás úplne ovládnuť a z ich pazúrov je veľmi ťažké sa vyslobodiť. Robíme všetko preto, aby sme ich získali čo najviac, lebo až keď sa vyrúbe posledný strom, otrávi posledná rieka, uloví posledná ryba, až vtedy pochopíme, že len z bohatstva sa nedá vyžiť.

Iba ľudia, ktorí vo svojom živote už niečo stratili, si dokážu uvedomiť, čo je prvoradé. Myslím si, že chudobní sú šťastní práve preto, lebo sa dokážu tešiť z maličkostí. Každý deň žijú, ako keby mal byť ich posledný. Zobúdzajú sa s rannými lúčmi slnka a obdivujú krásy prírody. No hlavne vedia, aké nestále dokáže byť šťastie, a preto radostné chvíle, ktoré prežívajú, sú pre nich to najšťastnejšie, ktoré si pre nich život pripravil. Nehovorím, že všetky dni ich života sú ružové a vôbec sa netrápia. Práve naopak. Kvôli ťažkým situáciám a problémom, ktoré museli prekonať, si podľa mňa uvedomujú, akým veľkým darom je život.

Musíme si z takýchto ľudí zobrať príklad a znovu si začať vážiť, aké máme šťastie, že sme súčasťou milujúcich rodín. Je potrebné, aby sme sa prebudili zo sna o bohatstve, ktorým sme opantaní a konečne začali žiť naplno. Lebo život plynie tu a teraz. Nie včera či zajtra. Teraz. V tejto chvíli.