Čakala som už tretí rok. Tretí rok od toho osudného dňa, keď musel ísť Janko, môj milovaný braček a jediný príbuzný, do toho krutého boja s Turkami. Bojuje tam už tri roky a všetci mi hovoria, že už zomrel, no ja sa nevzdávam. Nikto ma nepresvedčí, že môj brat zomrel, okrem jeho havrana. Havrana, ktorý nosí správy o tom, že jeho pán už nie je na tomto svete. Odrazu ďaleko na obzore vidím letieť holubicu, krásnu a vznešenú. Keď doletela až ku mne, sadla si a prehovorila:

,,Čakášže, čakáš na svojho bratríčka?

Neunavuje ťa to, milá sestrička?´´

,,Nie veru, nie, moja milá holubička,

budem tu stále čakať na svojho bratríčka.´´

,,Poviem ti, poviem, milá sestrička,

že nečakáš darmo svojho Janíčka.

Veď on sa ženie na bielom koni,

ako ten vietor na veľké hory.´´

Hneď , čo to holubička povedala, vyskočila som, že pôjdem za bratom, ale odrazu sa holubička zmenila na krásneho tátoša a povedala:

,,Vyskoč hneď na mňa, dievčatko milé,

veď si to zaslúžiš prevelice.´´

A tak som na ňu vyskočila a leteli sme za mojím bratom. Onedlho sme ho našli a ja som sa s ním zvítala. A tak sa moje čakanie oplatilo.