Apríl 1940

Bol teplý deň. Na stanici bolo rušno, čakali sme na vlak, ktorý mal odviesť môjho syna do pracovného tábora, aby zarobil nejaké peniaze. Veľmi ma zaskočilo, keď som na stanici uvidela vojakov. Nechcela som pokaziť synovo nadšenie, predsa len, toto je možno poslednýkrát, čo ho uvidím nažive.

Vzápätí som začula piskot vlaku a škripot koľají.

,,Dovidenia, mamička, bude mi za vami clivo! “ môj syn prehovoril.

Mala som slzy na krajíčku: ,,Opatruj sa, synček môj, a vráť sa skoro.“

Vlak zastal na stanici a začali doň nastupovať ľudia.

Syn zobral tašku na plecia a povedal: ,,Nebojte sa, mamenka, ani sa nenazdáte a už budem doma.“ Otočil sa mi chrbtom a odišiel do vlaku.

Otočila som sa na päte a vyrazila som na dlhú cestu domov.

Čakala som päť mesiacov, čakala osem mesiacov, čakala rok a môj syn sa vôbec neozval. Jednu noc sa mi sníval takýto sen: Vidím svojho syna a on prehovorí: ,,Mamenka moja, vyčkajte ešte tri mesiace a ja sa vám určite vrátim.“

Uverila som i čakala. Čakala ďalších päť mesiacov, no Judáš neprišiel.

Večer som si išla ľahnúť a sníval sa mi takýto sen: Judáš ležal na zemi a bol mŕtvy.

Zobudila som sa celá spotená. Nič horšie sa mi ešte nesnívalo. Neviem ani ako, ale zase som zaspala.

Zobudila som sa akurát, keď vychádzalo slnko. Otvorila som dvere s tým zámerom, že idem do záhrady, no pred dverami ležal list. Prebehla som ho očami a hneď to na mňa doľahlo. V liste stálo, že môj synček zomrel. Nevedela som, že čo mám robiť. Po tvári mi začali tiecť slzy. Už nemám nikoho. Najhoršie bolo, že s tým nemôžem nič spraviť. Zostala som sama.

Zrazu sa mi začalo zle dýchať. Z ničoho nič sa mi podlomili kolená. Pomaly som strácala vedomie. Mala som pocit, akoby mi do srdca bodalo tisíc nožov. Stratila som vedomie a moja duša odletela do neba.