Hviezda tmavej oblohy, žiara svetla nádeje, ruža medzi burinou. Záblesk lásky v očiach, láskavé slová z nežných úst jemných pier. Ako biela holubica z čierno-čiernej tmy skazy sveta nášho, pocit lásky v srdci a nádej pri pohľade na tvoje oči veľké ako vesmír. Nežné slová, spev sťa vtáky, čí je ten hlas? Hlas nádeje z čistej lásky? Pomocná ruka záchrany toho dňa poznania, konca vlády temnoty, šťastie pri myslení na teba, široký úsmev na smutnej tvári značí lásku a obdiv k tebe, ako nové slnko temnej oblohy, čo zoslalo nádej hrejivú vädnúcej ruži v kyslej zemi. Dvíham hlavu z prašnej a chladnej zeme, hľadiac do bieleho svetla nádeje lásky. Radostne a s nádejou šťastia pozerám na teba , túžba po nájdení anjela, vykupiteľa z temnej noci, z pazúrov nočnej mory, desivého úsmevu jej tváre temných a falošných očí. Zachráň ma, chcem byť voľným vtákom, nespútanou dušou s čistým srdcom lásky k tebe, neodvracaj sa, nesúď ma, neopovrhuj mnou, nenič ma, lebo ty si časť mňa, časť toho z mála čo vo mne ostalo nažive.