2. kapitola

Oriešok mal na tvári stále tú divnú vec. Najradšej by som mu ju dal dole. Bál som sa, že by sa mu mohlo niečo stať. Po mesiaci už každý vedel o mne a všetci ma tam poznali. Bol som jediné zviera v budove. Vlastne som zistil, ako sa tá budova volá, mala veľmi zvláštny názov -Nemocnica.

Zrazu jedného dňa prepadli Nemocnicu lupiči, šli len po jednu vec: ,,MŇA.“ Zobrali ma do svojich špinavých rúk a Oriešok za mnou šiel na vozíku najrýchlejšie ako vedel. Ale nestačili mu sily a zastavil, naposledy som ho počul skríknuť: ,,Gúúmp!“ Myslel som, že je to môj koniec. Zrazu ma zaniesli do auta. Nebolo tam nič vidieť, len volant a veľmi som sa bál. Domýšľal som si, kam ma zavezú, čo ak do útulku? A čo ak skončím v kanáli? Ale nakoniec to bol úplný opak. Odviezli ma do lesa. Ďaleko predo mnou utekal ďalší pes. Pes zastavil a povedal, že sa volá Bela. No nebola to tá Bela, ktorú poznám. Tiež ju sem odviezli tí ľudia.

Spolu sme žili v neznámom lese a snažili sa nájsť cestu preč. Ulovili sme si nejakú zver alebo sme si nazbierali lesné plody. Neboli sme ani smädní, lebo sme tu mali rieku. Jedného dňa na mňa Bela zakričala: ,,HAV,HAV,HAV,(V psej reči) GUMP, POĎ SEM!!!“ Bela bola vysoko na hore, tak som šiel za ňou. To bol zázrak, bolo tam vidieť mesto, kde bol Oriešok. Veľkou rýchlosťou sme utekali dole na lúku. Utekal som o sto-šesť. Ani vietor ma nezdržal. Bela tiež utekala ako najviac mohla. Prišli sme až na pole až do samotného mesta.