2. Kapitola

 Ja som sa jej (s rovnako prekvapeným výrazom) opýtala: „A ty mi rozumieš?“ Panička s otvorenými ústami prikývla. Rýchlo bežala za páníčkom a spolu so mnou sme sa vybrali k veterinárovi.

    Po ceste sa panička snažila vysvetliť, čo a ako sa stalo, ale aj keď som pri tom bola a videla to v priamom prenose, stále som tomu nechápala. Ona mi naozaj rozumela. Rozumela tomu, čo som povedala. Čím dlhšie som si to hovorila v hlave, tým viac mi to prišlo neuveriteľné. Keď sme došli pred veterinu, páníček mi povedal: „Miu, poď von z auta.“ „Jasné,“ odpovedala som mu. „Tak už mi veríš?“ spýtala sa ho panička. Páníček sa na mňa pozeral ako keby sa už ani nepozeral na mňa, ale na nejakého mimozemšťana. A úprimne, ani ja som sa úplne necítila ako ja.Zobral ma na ruky a cez obrovské sklenené dvere ma vzali dovnútra.

    Tam ako vždy stál za pultom veterinár. „Vitajte, ako Vám môžem pomôcť?“ spýtal sa veľmi milo zverolekár.Dnes nemá termín na očkovanie, tak čo Vás k nám priviedlo?“ „Dobrý deň, my tu dnes nie sme pre žiadne očkovanie,“ povedala mu panička. „Dnes ráno k nám niekto zazvonil. Tak som sa išla pozrieť. Stál tam nejaký muž. Nič nehovoril, iba dal Miuške kostičku a odišiel. Kým som jej ju stihla zobrať, ona ju zjedla a odvtedy...“ vtom sa panička zasekla. „A ďalej?“ pýtal sa zvedavý veterinár. „...a odvtedy si hovorím, že odkiaľ ten pamlsok mal. Miuške totiž veľmi chutil. A napadlo nám, či ich náhodou nepredávate.“ povedala. Bola som zmätená. „Nie sme tu náhodu kvôli tomu, že odkedy som zjedla tú kostičku, rozumiete čo hovorím?“ Zverolekár sa na mňa pozeral ako na zjavenie. On hneď na to odpadol. Ale videli sme, že je v poriadku, tak sme odišli.

    „Prečo si mu nepovedala pravdu?" spýtal sa páníček v aute. „Nedokázala som to." smutne odpovedala panička.

POKRAČOVANIE POZAJTRA...