Bol len ďalší deň, jeden z mnohých, no tento bol predsa len niečím iný. Moja maminka bola dnes doma, tak sme si povedali, že trochu poupratujeme. A tak sme sa do toho pustili. Ja som si upratovala hlavne stôl, keďže vyzeral ako po výbuchu. Zrazu na mňa mama volala z kuchyne. Nepočula som, čo hovorila, tak som k nej išla. „Čo keby sme zobrali tieto zaváraninové fľaše do pivnice? Len tu zavadzajú!“ povedala mi, keď som k nej prišla. „Jasné, môžeme.“ Tak sme ich zobrali aj s nejakými ďalšími vecami, ktoré sme do pivnice chceli zobrať už dávno.

  Keď sme tak čakali na výťah, ktorý nám vždy niekto zobral, mama si spomenula: „Počkať, veď ja som si zabudla rúško.“ Tak si poň ešte rýchlo skočila a keď sa nám konečne podarilo privolať výťah, nastúpili sme a išli.

  O tom, že po ceste dolu schodmi k pivnici som nevedela nájsť svetlo a skoro som spadla zo schodov, radšej hovoriť ani nebudem. Keď sme konečne došli k pivnici a mamina našla ten správny kľúč, otvorila pivnicu. Keď sme tam tak rozmýšľali, kde tie veci máme dať, všimli sme si niečo. Keď som to zbadala, do smiechu mi určite nebolo. Mamina to chytila a tiež neverila tomu, čo vidí. Boli to moji plyšáci, ale všetci boli bez hlavy! Niektorým chýbali aj iné časti tela. „No, čo už. Asi boli už veľmi starí,“ povedala mamina s pokojom v hlase. „Nie, až tak starí určite neboli,“ povedala som neveriacky "Kto vie, čo sa im stalo..."