Táto dimenzia má tisícky realít, svetov a planét. Spomedzi tých všetkých svetov som sa ja, Marína, narodila vo svete na Rió de la Plata. Tento svet je skôr ako väznica, v ktorej som od detstva uväznená a nemôžem sa z nej dostať von. Sme izolovaní medzi múrmi, ktoré nás delia podľa spoločností, od tých najchudobnejších po tie najbohatšie. Na vrchole je náš vodca Arsen Lupin. Ja ho ale ako vodcu nevidím a nikdy vidieť nebudem. On je ten netvor, ktorý ma odlúčil od rodiny a zobral mi všetko, čo som mala. Volá ma svojím motýlikom, pretože aj ja som bola kedysi slobodná, kým ma nechytil do svojej zlatej klietky.

Predtým som bola len normálne dievča, ktoré malo svoju rodinu a žilo šťastne, aj keď sme neboli z najvyššej vrstvy. Mala som staršieho brata Meridiána. V očiach Lupina a jeho poskokov to, čo sa mu stalo, bolo zaslúžené. Pre mňa to bolo úplne inak a nečakané. V ten osudný večer sme sa prechádzali po meste, keď nás zastavila nočná hliadka. Bola som vystrašená, môj brat zostal pokojný a snažil sa zistiť, čo sa stalo. V ich očiach sme porušili pravidlá, pretože v týchto hodinách sa už nemá vychádzať. Povedali môjmu bratovi, nech urobí devätnásť krokov vpred. Keď ich spravil, zastrelili ho, keďže podľa nich si to zaslúžil. Môj výkrik zúfalstva počula asi celá ulica a v tom momente, keď zomrel Meridián, zomrela aj časť mňa. Ľudia nám posielali kytice, snažili sa nás podporiť, ale jedna pravda o žiali je, že nikdy nezmizne. Aj teraz, keď som v Lupinovom zajatí, spomienky na môjho brata nemiznú. Často rozmýšľam, čo by si myslel, keby ma teraz vidí. Možno je lepšie, že to nevie a jeho posledná spomienka na mňa je moja reč na ceste za slobodou a ako sa odtiaľto dostaneme.