Zobudila som sa do jesenného rána. Vonku začalo svitať a pomaly sa ukazovalo počasie. Pochmúrne, tmavé, upršané, priam depresívne ráno obklopené hmlou. Vonku bolo pokojne a ticho. Keď som vyrazila z domu, zaskočil ma jemný vánok mrazu, ktorý som hneď pocítila na tvári. Cesta autobusom bola tichá, ale pokojná. Oknom som pomaly pozorovala prírodu. Zatiaľ čo mi v ušiach hrala hudba, ktorú by som s ľahkosťou mohla prirovnávať k počasiu, na okno mi ťukali jemné kvapky dažďa. Cestou do školy som si nemohla nevšimnúť ľudí okolo seba, ako sa chaoticky pohybujú okolo mňa. V ich tvárach bolo vidno únavu a melanchóliu, len občas som zazrela úsmev. Každý sa niekam náhlil. Cesta parkom bola pokojnejšia. Ukľudňovali ma stromy obklopujúce chodník a malé mláky, ktoré sa pomaly napĺňali kvapkami dažďa. Po príchode do školy ma však dobrá nálada z počasia prešla...