Vločka čo vločka padala každý večer na zasnežené polia a vôňa Vianoc sa šírila po dedinke nad mestom, kde býval malý Perníček. Malý Perníček sa pozeral von oknom a obdivoval tento magický čas, ale bol smutný, pretože v tento čas, keď majú byť všetci spolu, bol sám. Jeho perníkovú rodinu zjedli totiž zlí ľudia. S polevou v očiach spomínal na jeho rodinu, no ani to mu nezabránilo sláviť Vianoce.

Na oknách sa tvorili mrazivé obrazce a schyľovalo sa k večeru. Perníček svižne zdobil svoj stromček, aby vianočná nálada navštívila aj jeho chalúpku a ospanlivo sa strojil do postele. Ráno, keď sa zobudil, pozrel sa na kalendár a tam svietilo číslo 24. Obzrel sa na vianočný stromček a vybavil si, ako presne pred rokom v tento deň celá jeho rodina sedela okolo stromčeka a radovali sa. Potom si utrel sladké slzičky, pretože si spomenul, že má ešte veľa práce. Musel predsa pripraviť vianočnú večeru. S jeho otcom vždy chodievali chytať ráno rybu, s jeho mamou vždy robili zemiakový šalát a kapustnicu, s jeho sestrou vyjedali koláčiky, ktoré piekla ich babka. Perníček musel toto všetko spraviť sám. Bolo mu clivo, ale vedel, že by boli na neho všetci hrdí. Podarilo sa mu chytiť veľkého kapra, spraviť výbornú kapustnicu a chutný zemiakový šalát, ale na pečenie koláčikov sa neodhodlal. Raz s babičkou piekol koláčik, ale neskončilo to veľmi dobre.

Hodiny už odbili šiestu hodinu a pomaly sa chystal k stolu, keď tu zrazu niekto zaklopal na dvere. Boli to Perníčkovi kamaráti, ktorí vošli dnu s kopou darčekov a prekvapili Perníčka. Sadli si k nemu a spolu sa navečerali. Po večeri si sadli okolo stromčeka a rozdali Perníčkovi darčeky. Jeho oči zaliali cukrové slzy a všetkým poďakoval. Celý večer sa zhovárali a ešte dlho bolo počuť ich smiech.

A čo z toho vyplýva? Na Vianoce by nemal byť nikto sám a nemali by sme byť smutní, pretože máme okolo seba mnoho ľudí, ktorým na nás záleží!