Milí čitatelia,

v tomto čísle nášho časopisu sme vám už ponúkli článok o celoslovenskej súťaži Komenský a my. S blížiacim sa koncom školského roka sme sa dočkali aj výsledkov súťaže Hodžov novinový článok 2023, do ktorej sa prednedávnom zapojila naša žiačka Sabína Goroľová. Tá istá, ktorá si v súťaži Komenský a my, vybojovala 1. miesto na Slovensku.🥰

Súťaž HNČ bola vyhlásená pre žiakov ZŠ a študentov stredných škôl vo veku 13 – 16 rokov v Slovenskej republike aj v zahraničí. Témou 16. ročníka celoslovenskej súťaže bola myšlienka Ako môže človek nielen žiť, ale aj pomáhať žiť. Autorské práce bolo potrebné zaslať do 31. mája 2023. Do súťaže bolo zaslaných takmer 100 súťažných prác od žiakov zo Slovenska, Srbska, ale aj Ukrajiny. Naša Sabína sa za svoj autorský príspevok umiestnila v zlatom pásme. Jej súťažnú prácu si môžete v nasledujúcich riadkoch prečítať...

Sabínka, blahoželáme a ďakujeme za všetky úspechy, ktoré si pre našu školu vybojovala a želáme ti úspešný štart do novej životnej etapy!❤️

Ako môže človek nielen žiť, ale aj pomáhať žiť...

Motto: „Lekárov bude vždy dosť, ale lekárov ľudských duší a sŕdc bude vždy nedostatok.“

Určite sa už každý z nás zamýšľal nad tým, ako pomáhať druhým. No skoro nikto si neuvedomuje, že často pomáha už len tým, že existuje v živote niekoho, komu to pomáha viac, ako si vie predstaviť.

A tu sa mi vynára otázka: „Ako by som mohla pomáhať ľuďom lepšie žiť?“ Existuje na ňu veľa odpovedí. Jedným zo spôsobov pomoci je napr. charita. Tá je asi najznámejšia. No ja sa skôr zameriam na pomoc, ktorá je dnes potrebná ako soľ. Potrebujú ju moji spolužiaci, kolegovia v práci, členovia rodín, slovenské i svetové celebrity a mnohí ďalší. Po ťažkých rokoch covidu, s myšlienkami vojny na Ukrajine sa o tejto pomoci hovorí častejšie než kedykoľvek predtým. O pomoci psychickej. O pomoci, keď človeka bolí duša. Psychická pomoc neznamená hneď, že musím byť hospitalizovaná na psychiatrii alebo navštevovať špecializovanú lekárku.

Ide o formu povzbudzovania, upokojovania, pochopenia, ide o čas, ktorý som ochotná dať blízkemu človeku. Ide o komunikáciu, ktorou pomáham svojim blízkym priateľom a niekedy o tom ani neviem.

Obyčajný rozhovor s človekom, pri ktorom sa cítim veľmi dobre mi pomôže nielen zabudnúť, ale sa aj posunúť v mojich problémoch. A niekedy aj vyriešiť. Inokedy mi zas postačí len malé objatie blízkeho človeka. Je to vzájomné, ale ja viac pomáham, ako pomoc potrebujem. Verím, že to tak bude veľmi dlho. Moja rodina i priatelia sú pre mňa všetkým. Mám rada, keď sú všetci spokojní a usmievaví. Aj keď nie vždy to tak je. Pomáham im prežívať ťažké chvíle, ktoré oni sami nezvládajú. Jednému priateľovi môžem zlepšiť deň a druhému zachrániť život. A niekedy postačí aj to, že s nimi len budem sedieť na posteli. Len tak. V tichu. Stačí vedomosť, že som tam s nimi a oni zase so mnou.

Nebudem sa hrať na hrdinku, aj ja som už zažila chvíle, kedy som sa necítila veľmi vo svojej koži. Bola som náladová, nepríjemná, aj malá vec ma dokázala vytočiť. Potrebovala som pri sebe mať svoje kamarátky. Potrebovala som sa vyhovoriť a nepoznám nikoho iného, kto by ma vypočul ochotnejšie ako ony. Bez zbytočných komentárov a výčitiek, prečo som urobila alebo neurobila to či hento. Každý z nás potrebuje niekoho, komu sa môže zdôveriť. Ja nie som výnimkou. Aj ja potrebujem niekoho, pri kom sa mi zlepší nálada. Niekoho, kto ma „len“ vypočuje a hneď mi je lepšie. Niekoho, pred kým môžem myslieť nahlas. Nemôžem byť vždy tou, čo iba „počúva problémy iných“ a svoje vlastné nevidí a nerieši. Aj ja som len človek, ktorý občas potrebuje spriaznenú dušu a počuť, že som pre niekoho dôležitá.

„Bude to dobré...“, „Neboj sa...“, „Nič zlé sa nestane...“, „Zvládneme to...“. Tieto krátke vety osobne považujem za silné slová povzbudenia. Každý ich potrebuje počuť, keď prechádza temným údolím. Keď ani ja nevidím cestu von z problému, používam tieto slová, aby som mohla aspoň povzbudiť kamarátky a pomôcť im ľahšie zvládnuť ťažkú situáciu.

Píše sa mi o tom pomerne jednoducho, no byť v situácii, keď používam tieto frázy, je oveľa náročnejšie. Čo ak som aj ja práve v situácii, kedy bojujem s vlastnými démonmi, zatiaľ čo ony ma prosia o pomoc, lebo to nezvládajú? Som tu pre ne vždy tak, ako ony pre mňa, lebo to takto funguje už ani neviem ako dlho. Zatiaľ čo ony majú zlomené krídla a ja im ich pomáham pozliepať, ich bolesťou sa tie krídla lámu aj mne. Ale spolu dokážeme opäť vzlietnuť. Krátke rozhovory, dlhé nekonečné rozhovory, objatie, slzy, ticho...to všetko lieči. Vzájomne.

Napriek tomu si myslím, že som dosť silný človek. Silná na to, aby som sa dokázala sama zdvihnúť zo zeme. Nie vždy, ale dokážem prežívať, zvládať a riešiť situácie, ktoré iní považujú za neriešiteľné. Viem si zachovať chladnú hlavu, keď je okolo mňa chaos, keď veci idú dole brehom. Asi je to dar. Dar, ktorý mi bol zverený na to, aby som mohla pomáhať žiť. Som zaň vďačná. Robím to rada, rada si iných vypočujem, prídem vždy, keď zavolajú. Nebojme sa povedať, čo sa nám páči a čo nie.

Nebojme sa priznať, že máme problém. Že nás niečo trápi. Že nevieme, ako ďalej. Že potrebujeme pomoc. Každý ju občas potrebuje. Nie je hanba priznať to. Tak buďme tu navzájom pre seba a všímajme si svoje okolie!!!