Keď mám v duši tieň

a v srdci veľkú bolesť trpkú,

povedať ti smiem,

že je to znak štóly smútku.

Aj keď sama dávno viem,

že za tým všetkým je

ten, nad ktorým už nebdiem

a priateľom nie je.

Tak tu ticho sama sedím

a už nikomu neuverím,

že to je len sen.

Chladný, trpký, plný bôľu.....

Cez to dokáže sa preniesť ten,

čo má veľmi silnú vôľu.

„Uvidíš, čo ti prinesiem.“

Tíško mi do uška vanie

vietor a či osud sám?

A či to je iba zdanie?

Veď srdce plné smútku mám.

No niečo ma predsa hreje.

Nemám za tým utiecť kam.

V hlave pletú sa mi deje.

Tie pekné si ponechám!

Nie je to vždy také ľahké.

Jedno však spraviť smiem.

aj v tejto tmavej maske

zo seba vyderiem:

„Tuším sa to stalo neraz.

Napriek tomu tu a teraz

odpustiť ti viem!“