Nachádzali sme sa pred bratovou školou. Aspoň myslím. Z môjho kočiara nebolo vidno vôbec nič. Iba maminkinu usmiatu tvár. Najhoršie bolo na tom, že ten úsmev nepatril mne. Ona si ma vôbec nevšímala. Hrozne som sa hnevala. Chcela som jej dať najavo, že na svete je aj jej druhé dieťa! A tak som začala odkopávať svoju deku. Maminka si to, našťastie, všimla a opäť ma zakryla. Bola som rada, že mi venovala aspoň trošku pozornosti.

Onedlho pribehol môj veľký braček Leo. Trošku sa zmenil. Nemal na sebe tričko s lietadielkom! Mal na sebe čierne tričko a modrú šiltovku. Braček objal maminku a smeroval ku kovovej mašine. Prizmám sa, že túto takzvanú mašinu priam nenávidím. Vždy, keď do mašiny vojdeme, tak tam skoro nič nevidím a dosť ma to štve. Tentokrát sa však v mašine nedialo nič. Keď sme vošli do nášho domčeka tak sa braček rozbehol do svojej debničky. Maminka ma uložila do kolísky a pustila si hovoriacu mašinu. Ja som si obzerala našu žltú stenu.

Maminkina zábava s hovoriacou mašinou netrvalo dlho. Vstala z gauča a zamierila ku kuchyni. Vyzeralo to tak, že chystá uvariť bračekovi a ocinovi večeru. Mne maminka nikdy nedovolila ani len ochutnať toto jedlo. Pre mňa je to „zakázané ovocie“. Až na to, že nie vždy braček a ocinko majú na večeru ovocie. Braček si dá ovocie kedy chce! Aj ja by som si to raz dala. Žiaľ, zúbky mi nenarastú ani dnes, ani zajtra.

K hovoriacej mašine si prisadol braček. Využil situáciu a zmocnil sa ovládača. „Leo, čo si dáš na večeru?“ ozvalo sa z kuchyne. Braček sa obzrel smerom k maminke. Tajne som sa pozrela na maminku. „Dám si...hm...palacinky!“ ozvalo sa tentokrát s obývačky. Obzrela som sa. Leo sa však naplno venoval hovoriacej mašine. Maminka prevrátila očami a chystala cesto na tie palacinky.

Pocítila som osamelosť. Braček sa venoval mašinke a maminka pripravovala večeru. Niekedy som vydala nejaký zvuk. Samozrejme, nik si to nevšimol. Z tej samoty mi bolo hrozne smutno a spustila som plač. Na môj plač zareagoval braček a okamžite sa priblížil ku kolíske. Zobral môjho koníka a začal sa s ním hrať v mojej kolíske. Najprv som si myslela, že môj nesympatický brat mi chce ukradnúť môjho koníka! Postupne som pochopila, že ma braček chce iba utešiť. Môj plač stíchol.

Ale niečo mi stále chýbalo. Bola som rada, že brat sa chce so mnou hrať. Ale chýbala mi ešte niečo. Maminkina pozornosť. Zrazu som začula kroky. Pri mojej kolíske sa zjavila maminka. Zobrala si ma na ruky. „Ach, ty moje malé dievčatko, chápem, že túžiš po pozornosti, ale neboj sa, Leo, maminka a ocinko budú stále tu. Viem, že, mi ešte nerozumieš, ale určite cítiš, ako ťa tu všetci máme radi,“ povedala maminka a s láskou ma uložila do kolísky.

Potom zmizla do kuchyne. Braček išiel vypnúť hovoriacu mašinu a opäť ma zabával s koníkom. To, čo mi povedala maminka, som doteraz nepochopila. Ja predsa netúžim po pozornosti. Je pravda, že chcem, aby si ma maminka, Leo aj ocinko všímali. Ale ja za to nemôžem. Nemôžem za to, že celý svet vidím detskými očami.