Zadívam sa do neznáma

na tmavé mračná úzkosti.

Je tam veľká pustá brána

čistej zúfalosti.

Ako chladné kosti

obhrýzajú hladne vlky.

Zažívame veľké muky.

Presne! Ako tamtie vlky

hryzieme si svedomie.

Hovorím si "Prečo nie?!"

Svet je pre nás vyprahnutý.

Tak ničíme sami seba.

Stále nám len do úst treba

vkladať ďalšie urážky.

Potom chceme vidieť z neba

svet krutý a ťažký.

Prirovnávame sa k zveri.

Vraj to výsmech má byť.

Nik nám neuverí,

že je horšia ako my.

Nik nie je viac lakomý...

Ovíjaš si svätú niť

klamstvami a pretvárkou.

Nemôže to nikto skryť.

Nezaslúžime si žiť,

kým sa takto správame.

Seba zapredávame...